Úryvok z diplomovej práce: Probstová K.: Možnosti využitia arteterapie u detí so špecifickými poruchami učenia. Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave, katedra psychológie, 2002.
Pojem arteterapia vychádza zo spojenia dvoch starovekých antických pojmov: z latinského slova art, artis, čo znamená umenie a z gréckeho slova therapón, čo v pôvodnom zmysle slova predstavovalo služobníka, sprievodcu a ošetrovateľa bohov. V anglickom jazyku sa pojem art používa v súvislosti s výtvarným prejavom a v súčasnosti sa termín arteterapia užíva predovšetkým pre výtvarnú stránku expresivity (Slavík, 1999).
Definícia arteterapie vychádza z dvoch hlavných prúdov. Prvý prúd kladie dôraz skôr na umenie a odmieta všetky techniky, u ktorých nie je hlavným cieľom ukončenie výtvarného procesu. Druhý prúd je zameraný na terapiu a snaží sa zaoberanie dokončovaním výtvarného procesu obmedziť na minimum v prospech špecializovanej formy psychoterapie. Podobné poňatie arteterapie uvádza aj Zicha (in Stiburek, 2000), ktorý rozlišuje terapiu umením a artpsychoterapiu. V terapii umením sa kladie hlavný dôraz na liečebný potenciál tvorivej činnosti. Sebavyjadrenie a rozvoj tvorivosti podnecuje sebauzdravovacie mechanizmy, proces tvorby alebo jeho výsledok sa neanalyzuje. Pri artpsychoterapii sa jednotlivé artefakty využívajú ako námet pre ďalšiu psychoterapeutickú prácu. Oba prístupy nachádzajú svoje využitie, ale už slovné spojenie arteterapia nabáda k syntéze výtvarného procesu i terapie (Ulman, 1992). Americká arteterapeutka E. Ulman sa zaoberala otázkou zjednocujúceho definovania arteterapie, vychádzala pritom z pojmu výtvarná činnosť, ktorú charakterizovala nasledovne: "Jej hnacia sila pochádza z vnútra osobnosti, je to spôsob akým možno vniesť poriadok do chaosu pocitov a pohnútok vo vnútri a uvoľniť von úžasné množstvo dojmov. Je to prostriedok, ktorým môžeme objavovať seba aj svet a vytvárať medzi nimi vzťah. V tvorivom procese dochádza k spojeniu vnútorných a vonkajších skutočností do novej entity" (tamtiež, s.74). Opisne nazvala výtvarnú činnosť ako "miesto, kde sa stretáva vonkajší svet so svetom vnútorným" (Ulman a, 1992, s.92). Zjednodušene arteterapiu možno charakterizovať ako "liečbu psychiky prostredníctvom výtvarných aktivít. Výtvarnými aktivitami rozumieme tvorbu ako aj sústredené výtvarné vnímanie a s ním spojené prežívanie" (Slavík, 1999, s.7).
V súčasnosti sa na mnohých pracoviskách, liečebných zariadeniach, voľnočasových organizáciách, výchovných zariadeniach a podobne využívajú rôzne výtvarné aktivity, ale nie vždy ide o arteterapiu. Preto považujeme za potrebné jasne vymedziť hranice arteterapie. "Arteterapia je psychoterapeutická a psychodiagnostická disciplína, využívajúca k liečebným cieľom formy a prostriedky adekvátne umeleckým formám. Pracuje najmä s tvorbou a reflexiou zameranou na proces či produkt. Prvoradým cieľom nie je vytvorenie umeleckého diela, ale prostredníctvom sebavyjadrenia, rozvíjania tvorivosti, schopnosti komunikovať a spracovaním osobne významnej témy dosiahnuť odstránenie alebo zmiernenie obtiaží chorého človeka." (Stiburek, 2000, s.35)
V tejto súvislosti treba spomenúť aj nový pojem, ktorým je artefiletika. Základným rozdielom je väzba arterapie na liečbu a v prípade artefiletiky na pedagogiku. "Artefiletika je pedagogická disciplína, využívajúca podobné postupy ako arteterapia v oblasti výchovy, rozvoja pozitívnych rysov osobnosti a prevencie psychických a sociálnych patológií. Podporuje spontánnu expresivitu, zameriava sa na zážitkovú stránku tvorby. Rozvíja citlivosť a vnímavosť voči estetickým kvalitám života, tvorivosť a citlivosť voči svetu a vzťahom. Využíva kultivujúci potenciál osobnej a skupinovej reflexie." (tamtiež, s.36)
Ďalej je potrebné odlíšiť arteterapiu od psychoterapie, ktorá využíva artetechniky. "V psychoterapii sú artetechniky zaraďované cielene a izolovane, spravidla preto, aby bol získaný materiál pre spracovanie určitej témy. V arteterapii ide o využitie plnohodnotného kanálu pre komunikáciu a introspekciu. Neverbálna tvorivá činnosť tu slúži nielen na otváranie, ale aj pre spracovanie tém."(tamtiež, s.35)
Campbellová (1998) uvádza rozdiely v prioritách vo využívaní výtvarných techník medzi skupinou oddychovou/vzdelávacou a terapeutickou:
Pre úplnosť dodávame aj negatívne vymedzenie arteterapie podľa francúzskej arteterapeutky E. Viarmé, ktoré uvádza Stiburek (2000). Za arteterapiu nemožno považovať programy, ktoré sa obmedzujú len na niektorý z týchto cieľov:
