I-psychologia.sk

Všeobecne medzi ľuďmi panuje názor, že vojak, policajt, požiarnik sú silní chlapi (a ženy) a nič sa im nemôže stať. Keď sa im niečo prihodí, je nám to síce ľúto, no povieme si:

“Sú za to platení a svoje povolanie si vybrali sami“. Slabosť alebo potrebu (psychickej) regenerácie si mnohokrát nepripúšťajú ani samotní profesionálni vojaci a vojačky. Myslia si: „ Predsa by som pred kolegom, nie to ešte pred nadriadeným nepriznal, že je toho na mňa priveľa, že zásahy tento týždeň boli obzvlášť nepríjemné, že pohľad na nehybné malé telo ležiace vedľa havarovaného auta mi ostalo nejako v pamäti“.

Pri nehodách, nešťastiach a katastrofách sú profesionálni vojaci i účastníci takýchto udalostí vystavení nadmernej záťaži, často nielen fyzickej, ale i psychickej a emočnej. Snaha zachrániť život, zdravie, potreba prežiť, ako aj účasť na ľudskom, či až neľudskom utrpení, zápase, rezignácii i stratách je veľmi silnou a dlhodobou záťažou. Ak profesionálni vojaci svoje sily vyčerpajú a pracujú ďalej bez regenerácie, ich výkonnosť klesá. To sa týka nielen telesnej námahy, ale aj (a najmä) duševnej.

Snaženie stráca zmysel, objavujú sa nepríjemné pocity, a postihnutý človek je tým zaskočený. Bez obnovy psychických síl a emocionálnej očisty v tak náročnej situácii je dotyčný veľmi rýchlo vyradený, cíti sa byť neužitočný, bezvýznamný - je vyhorený. Vzhľadom na náročnosť výcviku vojakov, hrozbu ich skorého vyradenia z profesionálneho života, dosiahnutie aktuálneho cieľa záchranných akcií, je nevyhnutné preventívne pracovať so všetkými účastníkmi takýchto závažných udalostí.

V dobe renesancie veľkých podnikov a reorganizácie štátnej správy, kedy sa kladie dôraz hlavne na výkon, človek, ako pracovná sila zostáva v pozadí. Zároveň sa zdá, že nie je dôvod na to, aby sa sťažoval, aby nestíhal plniť zadané úlohy, pri ktorých mu napomáha technika, ktorá mu je k dispozícii. Činnosti, na ktoré sme v minulosti potrebovali niekoľko dní, dnes musíme stíhať za niekoľko hodín. Listy a objednávky vybavujeme mailom v priebehu niekoľkých minút, videotelefóny nám umožňujú zorganizovať pracovnú konferenciu v priebehu hodín a zistenie príčiny neštartujúceho auta nám komputer vyhodnotí v priebehu sekúnd.

V takomto prostredí sa začalo hovoriť o nutnosti "zmien", ktoré sú mottom nastupujúceho storočia. Vety, v ktorých by sa vyskytovalo slovo "zoštíhľovanie" predtým neexistovali. V súčasnej ekonomike si zvykáme na správy o stovkách a tisíckach prepustených z jedného podniku.

V dnes už historických odkazoch nachádzame označenie alebo termín "vyhorenie" ako termín (pôvodne) označujúci narkomana, ktorý klesol na samé dno. Vo všeobecnom slovníku toto slovo označuje jav, ktorý sa objavuje na pracoviskách - epidémia letargie, zúfalstva, nervozity a bezmocnosti, ktorá zviera ľudí vo všetkých povolaniach a v každom postavení. Dnes pri hľadaní definície narážame na niekoľko foriem, ktoré by sa dali zhrnúť do nasledovnej:

Burn - out syndróm (syndróm vyhorenia) je strata záujmu a osobného zaujatia, často spojeného so stratou činorodosti a poslania. Burn - out syndróm sa prejavuje pocitmi sklamania, zatrpknutia pri klasifikácii minulosti.

Prejavy syndrómu vyhorenia medzi členmi vojenskej jednotky:

• cynizmus, nepriateľstvo ku kolegom, obetiam,
• vyhýbanie sa kontaktom s kolegami, obeťami,
• nízka empatia, citový chlad, odstup,
• konfliktnosť,
• zjavná nechuť k práci,
• rast nezáujmu, ľahostajnosti k okoliu.

Možné fázy syndrómu vyhorenia v priebehu nasadenia vo vojenskej operácii:

1. Nadšenie, zapálenie pre bojovú činnosť a pre prácu.

Nasleduje

2. Vytriezvenie z ideálov, stagnácia.

Nasleduje

3. Frustrácia, sklamanie z nemožnosti riešiť problémy, negatívne vnímanie miestnych obyvateľov a kolegov.

Nasleduje

4. Apatia, nepriateľské postoje ku všetkému, čo súvisí s nasadením do operácie.

Nasleduje

5. Úplné vyčerpanie sprevádzané cynizmom až stratou ľudskosti.

Nikto nie je voči pracovnému vyhoreniu imúnny. Kdekoľvek, na akejkoľvek pozícii v ozbrojených silách sa vojak môže stretnúť so syndrómom vyhorenia. Vyhorenie je chorobou duše, pri ktorej je ubíjaná a potláčaná motivácia. Profesionáli obsadzujú pozície v ktorých dennodenne rozhodujú o "bytí" alebo "nebytí" (najmä vo vojenských operáciách), ich rozhodnutia ovplyvňujú životy nás všetkých. Každý deň sa stretávame s pocitom, že naše pracovné nasadenie stúpne alebo klesne. Nikdy nie je rovnaké. Vlastným pozorovaním môžeme zistiť, že keby sme si v hodinových intervaloch zaznamenávali svoju "chuť" do práce svoju pracovnú aktivitu, výsledkom by bola veselá sínusoida.

Môžeme zistiť, že sme vyhorení?

Určite áno. Znaky vyhorenia nie sú ukryté. Profesionálni vojaci a vojačky sa s nimi stretávajú aj niekoľkokrát v pracovnom týždni občas i niekoľkokrát počas pracovného dňa.

Ako príklad uvádzam prípad Martina:

"Ráno som prišiel do práce ako prvý, prezliekol som sa, uvaril som kávu i pre kolegov a s úsmevom a vtipom som ich privítal. Po dopití kávy a zahasení cigarety nastal bežný deň. Začal som vybavovať agendu až pokiaľ neprišiel Roman s požiadavkou, aby som po niekoľký krát preveril, či dostane vyplatené peniaze za služobnú cestu. Dosť razantne som sa ho spýtal, či si to nemôže pozrieť sám a či nevie zdvihnúť slúchadlo a zatelefonovať na finančné. V kuse musíte za mnou chodiť s hlúposťami a ja potom nestíham svoje. . . S odstupom viem, že som reagoval prehnane, no vtedy som to tak cítil i keď to bola moja povinnosť."

Pocit, ktorý zažil Martin a vyskytol sa u neho po prvý krát, zažívajú ľudia v najrôznejších profesiách.

Sprievodným javom u profesionálnych vojakov a vojačiek býva duševná ľahostajnosť a strata záujmu o povolanie. Postupná zvyšujúca sa frustrácia môže dospieť až k úplnej neschopnosti prijímať a plniť pracovné úlohy. Syndróm vyhorenia sa u profesionála neprejaví stratou zručností alebo vedomostí, ale postupne ubíja, až úplne ušliape akúkoľvek jeho motiváciu. Pracovné vyhorenie nás nepohltí za deň ani za dva. Má veľmi plíživý priebeh a zahryzáva sa do nášho duševného "JA" postupne.

Kvapky, ktoré hasia pracovný zápal

Občasné nezhody s veliteľom, pocit nedocenenosti, hnev či frustrácia patria ku každodennému životu vojakov a vojačiek. Vojaci môžu častejšie ako pracovníci v iných povolaniach zažívať nadocenenie a z toho vyplávajúci stres. Žiadny človek nereaguje rovnako, no mnohí sa sťažujú na emočné vypätie, pocit nedocenenosti a prejavy stresu, ktorými môžu byť nechutenstvo, zažívacie problémy, bolesti hlavy, búšenie srdca, pocit tlaku za hrudnou kosťou a pod.

Depresie

Pocity smútku, skleslosti, vnútorného napätia, nerozhodnosti spolu s útlmom a spomalením duševných a telesných procesov nepríjemným spôsobom podkopávajú sebadôveru, potláčajú motiváciu a sú dokonalým hnojivom pre skrytú depresiu.

Prípad 29 ročného Miloša:

"Keď Robo nastúpil ako môj nový veliteľ, bol som rád, vedel som, že ma čakajú zlaté časy. Toľko sme toho spolu zažili. Pripravovali sme medzinárodné konferencie, pri ktorých sme nehľadeli na čas. Veľakrát sme precitli od práce neskoro večer a uvedomili si, že sme ešte neobedovali, a tak sme po polnoci s dobrým pocitom prežúvali šunkovo syrovú bagetu na Shelke. A mali sme to aj s bonusom - s benzínovým zápachom. Áno, konečne budem robiť odbornú prácu, môžem zúročiť svoje štúdium, budem sa realizovať. Po dvoch mesiacoch a po oťažení Robových výložiek o zlaté hviezdy sa toho zmenilo veľmi veľa. Kolegovia zrazu neboli kamarátmi, ako to bolo predtým, ale boli súpermi, pričom sa každý snažil potopiť toho druhého. Ráno som vstával s pocitom na zvracanie a telo odmietalo vstať z postele. Trpel som pri zamykaní vchodových dverí a bál som sa nastúpiť do trolejbusu. Chodil som radšej pešo, aby som príchod oddialil ako sa len dalo. Keď som ho zbadal, roztriasli sa mi kolená, vyschlo v krku a zmeravel jazyk. Celý deň som sa mu vyhýbal, pretože len čo som ho zbadal, rozbúšilo sa mi srdce a myslel som, že odpadnem. Pán podplukovník si spravil zo mňa taxikára a poskoka."

Permanentné negatívne pocity, pocity bezmocnosti a márnosti vyčerpajú emočné zásoby aj toho najväčšieho optimistu. Depresie môžu mať počiatok v pracovnej situácii a môžu byť spolučiniteľom pracovného vyhorenia. Výsledkom býva zhoršenie zdravotného stavu,nedostatočný výkon v práci a pod.

Frustrácia

Frustrácia ako taká je bežnou súčasťou života. Dovolím si tvrdiť, že drobný pocit frustrácie môže byť dokonca v pracovnom procese užitočný v tom zmysle, že nás núti hľadať nové cesty, nové spôsoby riešení a zabraňuje tomu, aby sme stagnovali. Frustráciu by sme mohli definovať ako stav sklamania alebo zmarenia, ak nie je človeku umožnené dosiahnutie cieľa.

Klesanie pracovného výkonu

Pracovné nasadenie, nadšenie a zdravie - tieto všetky aspekty sú pri vyhorení vyčerpané. Profesionálny vojak sa začne v práci nudiť. Zistí, že sa nevie nadchnúť pre žiadnu činnosť, pretože každá zadaná úloha sa mu javí ako nezmyselná a nepotrebná resp. zadaná iba kvôli rozmarnosti veliteľa. Nakoľko sa práca stáva postupne nezaujímavou, vojak začína rozmýšľať nad tým, akým spôsobom sa jej vyhnúť a netrýzniť sa. Nakoľko majú profesionáli aj počas pracovnej neschopnosti sto percent platu, "maródka" sa stáva najlepším spôsobom, ako sa v práci netrápiť.

Nie som potrebný

Veľká väčšina profesionálnych vojakov a vojačiek očakáva od svojej práce viac ako len peniaze. Pocit, že: „Moja práca, moja námaha za niečo stojí, a že moja činnosť má zmysel“. Nadšenie je vystriedané nechutenstvom a cynizmom. Vojakovi niekedy naozaj stačí málo, aby z neho dosiahli maximum, no musí od veliteľa pociťovať dôveru a záujem.

Bludný kolotoč

Burn - out syndróm sa vo vojakovi hostí a ten si to nemusí vždy uvedomovať. No postupne môže nastať pocit letargie, pracovnej melanchólie až opovrhovanie veliteľom. Pri tomto štádiu väčšinou profesionál popri častých pracovných neschopnostiach (PN) a pracovných nezdaroch začína rozmýšľať nad odchodom. Vo väčšine prípadov z dôvodu nenaplnenosti stavu na vojenskom útvare veliteľ s odchodom svojho podriadeného nesúhlasí a nastáva boj. Boj, kedy profesionál ožije, pretože jeho konanie začína mať zmysel a jeho úsilie smeruje k jasnému cieľu. Profesionál odchádza a pri nástupe do nového zamestnania začína tam, kde v armáde skončil. Zmena a frustrácia z nového však prehlbujú jeho vyhorenie, pracovník strieda zamestnania a postupne stráca schopnosť pracovať.

Prečo profesionálny vojak/vojačka vyhorí?

Vyhorenie má na profesionálov ako fyzické, tak i psychické dopady, no nie je ani fyzickým ochorením, ani neurózou. Pri pracovnom vyhorení ide o stratu motivácie a o neschopnosť zmobilizovať záujem, schopnosti a zručnosti. Najnovšie objavy hovoria o potrebe sebaurčenia. Skúmajú ľudskú potrebu slobodne sa rozhodovať a jednať. Motiváciu môžeme rozdeliť na vonkajšiu a vnútornú. O vonkajšej motivácii hovoríme vtedy, ak napr. jedinec vykonáva činnosť za účelom dosiahnutia konkrétnej odmeny. (Študent roznáša letáky, aby dostal za roznos peniaze.) Vnútorná motivácia ovplyvňuje ľudské chovanie a prežívanie bez toho, aby si nárokovala na akúkoľvek materiálnu odmenu. Jedná sa o činnosti, ktoré prinášajú vnútorné uspokojenie, príp. sú uspokojujúce sami osebe (hra, štúdium, vedecké bádanie, riešenie vlastných projektov.) Podstatou vnútornej motivácie je ľudská tendencia vyhľadávať novosť a rozptýlenie, dokazovanie si schopností riešiť problémy, zápasiť s prekážkami a riadiť svoj vlastný život.

Slobodná vôľa vs. vzdor

U malých detí sa vzdor najčastejšie prejavuje dupnutím a výstižným "ja sám". U dospievajúcich môžu byť prejavmi vzdoru napr. vety: "nehovor mi prosím ťa, čo mám robiť", "nepleť sa mi do toho", daj mi pokoj" a iné. V ozbrojených zložkách a najmä v armáde je štatút slobodnej vôle ľahko potlačený. Ľudia sú však vnútorne presvedčení, že slobodnú vôľu majú a podľa toho aj jednajú. Snaha o potvrdenie si možnosti autonómneho rozhodovania a konania je dôležitou pohnútkou ľudského správania sa.

Strata kontroly

Ak máme situáciu pod kontrolou, sme spokojní, pretože máme istotu v dosiahnutí cieľa a v spôsobe, akým ho dosiahneme. Peter opisuje svoju situáciu pri stretnutiach s veliteľom: "Som pomocníkom veliteľa a túto funkciu vykonávam už päť rokov. Po príchode nového veliteľa sa začali určité problémy. Akosi mu v ničom neviem vyhovieť. Nepáči sa mu, ako predkladám spisy, nachádza chyby aj tam, kde predtým nikdy neboli a pri hodnotení zveličuje nepatrné chybičky. Všetko, čo urobím, má nejakú chybu a s ničím nie je spokojný, pretože z každým to chce nejako inak. Neviem, čo mám robiť."

Pocit straty kontroly a bezmocnosti je konečným štádiom vyhorenia. Človek si musí veriť, že má silu a moc veci zmeniť a ovplyvniť. Ak rezignuje a prijme pocit bezmocnosti, je to jeho definitívny koniec. Čítal som raz zážitky psychológa, ktorý prežil koncentračný tábor. Opisoval stav rezignácie väzňov po tom, ako ich presviedčali o tom, že dozorcovia a strážnici majú nad nimi úplnú moc. Väzni uverili dozorcom a stali sa z nich iba „chodiace mŕtvoly“.

Hlavné okolnosti vzniku burn – out syndrómu vo vojenskom prostredí

1. PRACOVNÉ PODMIENKY

- organizácia činností v jednotke, nedostatok informácií, zlá komunikácia, nejasné kompetencie v jednotke,

- fyzické prostredie: hluk, prach, teplota, nebezpečnosť práce, ohrozenie života pri nasadení, a predovšetkým:

- náročnosť práce vo vojenskej operácii: zodpovednosť, záťaž.

2. SOCIÁLNE FAKTORY

- zlé vzťahy v jednotke, závisť, zlosť, nepriateľstvo,

- nedostatok rešpektu, ponižovanie, urážanie,

- nedostatok vzájomnej dôvery,

- porušovanie noriem, predpisov a zákonov,

- chýbajúce spoločenské uznanie, morálne ocenenie,

- slabá sociálna podpora.

3. OSOBNOSTNÉ CHARAKTERISTIKY.

- neurotizmus, emočná labilita,

- nízke sebahodnotenie (sebaúcta),

- pasívne správanie sa v záťaži, v strese,

- na výkon orientované, aktívne správanie sa za hranicami svojich síl,

- iracionalita - nereálne a negatívne očakávania.

Ako bojovať proti vyhoreniu?

Dá sa povedať, že každý je svojim spôsobom riadiacim pracovníkom. Každý niekoho manažuje, možno dokonca komanduje. Či už sme na riadiacej pozícii v práci alebo riadime domácnosť, manželku, partnera, deti. Preto by sme mali predovšetkým dbať na nadšenie a pocity pracovnej sily v našom okolí. Pracovné vyhorenie v ozbrojených silách je motivačný problém, ktorý sa môže objaviť v akejkoľvek či už bežnej pracovnej alebo bojovej situácii.

Niekoľko rád ako prevencia:

- Vnímajte pocity preťaženia a napätia, nepodceňujte ich

- Plánujte si príjemné aktivity, užite si ich

- Vytýčte si cieľ

- Nezabúdajte na pohyb a koníčky, tvorivosť posilňuje

- Využívajte dovolenku na oddych

- Bez spätnej väzby sú ciele bez zážitku

- Naučte sa hovoriť ,,NIE” (pokiaľ to situácia dovoľuje)

- Prejavujte si vzájomné uznanie

- Hovorte o svojich pocitoch

Literatúra: U autora