Mgr. Zuzana Müllerová: Kvalitatívna analýza efektov psychoterapeutických výcvikov. Dizertačná práca. Univerzita Komenského Filozofická fakulta, Bratislava 2005.
Vyjadri aj ty svoj názor v ankete!
Dva krajné prístupy k výberu účastníkov sú: 1/ robiť prísny výber a postaviť striktné kritériá aj za cenu pomalého napĺňania výcvikovej skupiny a vyčkávania s otvorením výcviku (nutné je myslieť na množstvo konkurenčných výcvikov s ‘nižším prahom‘) alebo 2/ prijať každého záujemcu (‘slobodný‘ prístup k vzdelaniu, príprave na povolanie). Spôsob výberu účastníkov vplýva na mieru predčasného opúšťania výcviku účastníkmi.
Trend profesijnej a vzdelanostnej rôznorodosti výcvikových skupín
Výcviky sa líšia v miere otvorenosti voči záujemcom z iných než pomáhajúcich profesií. Ako sme sa zmienili, kvalifikačné predpoklady kandidátov na povolanie psychoterapeuta sú predmetom diskusie v rámci nastavovania hraníc profesie, ako aj prijímania štandardov pre vzdelávanie budúcich psychoterapeutov. Mnohí etablovaní odborníci s obavou sledujú prílev sociálnych pracovníkov, ošetrovateľov a ďalších odborníkov, ktorí doposiaľ nemali možnosť etablovať sa ako psychoterapeuti. Nárast konkurencie iste znamená tvrdší boj o klienta, obavy konzervatívnejších psychoterapeutov v súvislosti s rozšírením hraníc v prospech nových humanitných odborov sa však týkajú i rizika zneužívania psychoterapie a poklesu kvality psychoterapeutických služieb.
Podľa prijatých štandardov je u nás certifikácia kandidáta z hľadiska požiadavky na vzdelanie možná, pokiaľ riadne ukončil štúdium medicíny, psychológie, liečebnej a špeciálnej pedagogiky, klinickej logopédie, alebo magisterské štúdium sociálnej práce a ošetrovateľstva. Ostatní účastníci/absolventi nemôžu vykonávať psychoterapiu.
Takzvané zážitkové výcviky sa stávajú čoraz viac príťažlivými aj pre záujemcov - laikov, vďaka poskytnutiu priestoru a vhodných podmienok pre osobnostný rozvoj a rast, hoci absolventi výcviku, ktorí nespĺňajú požiadavky na vzdelanie, nemôžu byť certifikovaní, čiže nezískajú oprávnenie vykonávať psychoterapiu. Výcvik napriek tomu vnímajú ako obohacujúci pre osobný i pracovný život. Prostredníctvom extraktov z výskumných rozhovorov sa oboznámime s dôvodmi, ktoré viedli k rozšíreniu ponuky psychoterapeutického výcviku i pre laickú populáciu.
V českom psychodynamickom výcviku dbajú na vyvážený pomer mužov a žien. Aby predišli prílišnej homogénnosti výcvikových skupín, prijali do výcviku dvoch manažérov, dvoch katolíckych kňazov, niekoľko sociálnych pracovníkov, psychiatrických sestier a laických terapeutov, ktorí majú za sebou vlastnú drogovú kariéru.
Vo výcviku v katatýmne - imaginatívnej psychoterapii sa tešia prvým lastovičkám v podobe somatických lekárov, ale výcvik je hermeticky uzavretý pre uchádzačov s iným než predpísaným vzdelaním i pre študentov.
Pre výcvik v kognitívne – behaviorálnej terapii sa rozhodla i lekárka – gynekologička. Jej lektor sa zmieňuje o novej a významnej súvislosti s trendom otvorenosti psychoterapie voči stále novým profesiám. Týka sa potreby adekvátne heterogénneho tímu lektorov:
Je dobre, ak sú lektormi odborníci z viacerých profesií. Aj psychológovia, aj lekári, špeciálni alebo liečební pedagógovia. Je dobré mať vyváženú štruktúru lektorov, pretože každá profesia má svoj pohľad. Frekventanti potrebujú vidieť tieto veci.
Inštitút pre vzdelávanie v Modeli V. Satirovej oslovuje širokú odbornú i laickú verejnosť. Disponuje pestrou ponukou seminárov a niekoľkými výcvikmi v uzavretej skupine pre rôzne cieľové skupiny.
K profesijne zmiešanej skupine sa lektor procesorientovanej psychoterapie vyjadruje z dvoch pozícií:
Z pozície lektora mám veľmi rád pestrosť povolaní vo výcviku. Ako účastník vzdelávania som zistil, že ľudia bez stredoškolského vzdelania alebo rudimentárneho akademického vzdelania majú ťažkosti s rýchlosťou výmeny informácií a potrebujú iný kognitívny spôsob spracovávania. Pri nich bývam niekedy netrpezlivý. Navyše zvyknú ohovárať tých, ktorí kladú otázky a chcú rozumieť. Nemám rád polarizáciu v takýchto skupinách.
Pri výbere uchádzačov o výcvik by lektorom preto nemala unikať skutočnosť, že výrazné interindividuálne rozdiely medzi frekventantmi môžu byť zdrojom prekážok pri napĺňaní výcvikových cieľov, ktoré sú významné najmä pre budúcich psychoterapeutov.
Pristavme sa pri rogersovskom výcviku II, kde je zloženie výcvikovej skupiny spomedzi jedenástich skúmaných výcvikov profesijne a vzdelanostne najviac heterogénne. Medzi participantmi výskumu je psychiatrička, gynekologička, učiteľka so SŠ vzdelaním (zdravotná sestra), psychologička, elektorinžinier, referentka, krajčírka, liečebná pedagogička, terapeutka drogovo závislých či prekladateľka. Spomedzi participantiek boli v čase výskumu dve ženy na materskej dovolenke. Lektori prijímajú do výcvikovej skupiny taktiež záujemcov s psychiatrickou diagnózou, nakoľko nemajú strach začleniť ich do skupiny. Málo účastníkov tu popri výcviku pracuje s klientmi/pacientmi, čiže len menšina výcvikovej skupiny má ambíciu získať certifikát. Výcvik môžu navštevovať taktiež študenti. Vzdelanostnú, profesijnú i vekovú heterogénnosť považujú účastníci i lektori jednoznačne za pozitívum. Naopak kritérium výberu podľa vzdelania a profesie považujú za neodôvodnené a nezmyselné. Výcvik má byť rovnako pestrý ako život sám.
Na univerzitné vzdelanie nekladie dôraz ani J. Vymětal (1996), ktorý argumentuje, že pokiaľ považujeme psychoterapiu za empirickú disciplínu, ktorá je naučiteľná, pričom pre výsledok vzdelávania sa zdá byť zásadnou osobnosť adepta, potom požiadavka na istý druh vzdelania je neopodstatnená a presadzovaná z iných než odborných dôvodov. Pripomína psychoterapeutické úspechy talentovaných laických terapeutov či zdravotníckych pracovníkov so stredoškolským vzdelaním.
Pravdepodobne je potrebné konsenzuálne dospieť nielen v tíme lektorov, ale aj vo formujúcej sa výcvikovej komunite k takej miere heterogenity, ktorá by bola komfortná ako pre lektorov, tak i pre frekventantov vzhľadom k naplneniu výcvikových cieľov. Účastníci výcvikov s iným než predpísaným vzdelaním nedostanú certifikát, ale len potvrdenie o počte hodín, ktoré ich neoprávňuje vykonávať psychoterapiu. Zostáva nepopierateľným faktom, že vďaka laikom sa môže otvoriť viac výcvikových skupín, čím sa lektorovanie stáva výnosnejšou prácou.
Výber účastníkov v rogersovských výcvikoch
Využitím informácií z rozličných zdrojov sa pokúsime priblížiť dva rôzne prístupy k výberu uchádzačov do výcviku v rámci jedného psychoterapeutického prístupu.
Ako sme sa dočítali v informačnom bulletine o rogersovskom výcviku I z roku 2003, vítaní sú tu absolventi vysokých škôl v odbore psychológia, medicína, špeciálna a liečebná pedagogika, sociálna práca. Okrem toho je výcvik otvorený pre poradcov, pracovníkov v medicínskych profesiách, rodinných terapeutov, kňazov, laických terapeutov a učiteľov uvedených odborov. Uchádzači s VŠ iného zamerania alebo s iným ako vysokoškolským vzdelaním môžu dostať potvrdenie o absolvovaní výcviku a ich zaradenie do výcvikového programu je posudzované individuálne. Súčasťou prihlášky do výcviku je životopis, kde je potrebné uviesť doterajšie skúsenosti, absolvované výcviky, motiváciu navštevovať tento výcvik a predstavy o budúcom prínose výcviku v pracovnej oblasti. Všetci prihlásení uchádzači absolvujú najskôr jednodňové výberové stretnutie. Organizátori výcviku explicitne uvádzajú, že sústredenie má pomôcť v rozhodovaní nielen lektorom, ale i záujemcom. Výber prebieha prostredníctvom individuálneho osobného rozhovoru a vzájomnej dohody medzi lektormi a uchádzačmi. Vďaka jednodňovému stretnutiu narastá na strane záujemcov o výcvik informovanosť. Hoci krátka, ale priama skúsenosť s atmosférou v skupine a správaním sa lektorov uchádzačom napomáha pri rozhodovaní, či vstúpiť práve do tohto výcviku a v súčasnej životnej etape. Asymetria vzťahu výcvikový organizátor - uchádzač je pri takomto prístupe k výberu znížená v prospech uchádzača, ale i výcvikovej skupiny. Je totiž možné očakávať, že jej zloženie sa vďaka rozvážnemu a informovanému rozhodovaniu nebude drasticky meniť v dôsledku predčasných odchodov frekventantov, ktoré bývajú prežívané zostávajúcimi členmi skupiny i lektormi ako strata.
Rogersovský výcvik II je pre uchádzačov bezprahový, resp. nízkoprahový, nakoľko účastníci musia byť schopní minimálne financovať si výcvik.
Lektor informuje, že s ohľadom na zraniteľnejších účastníkov sa zvýrazňuje terapeutický charakter skupinovej práce. Prevažne sa jedná o členov skupiny, ktorí vzhľadom na svoje vzdelanie a profesijnú orientáciu nemôžu pomýšľať na získanie oprávnenia vykonávať psychoterapiu. Lektorka slovenského psychodynamického výcviku zastáva názor, že je dobre, keď u frekventanta s tendenciou k duševnému ochoreniu v priebehu výcviku dôjde k dekompenzácii i kvôli budúcim pacientom. Môže sa stať veľmi kompetentným odborníkom, alebo sa rozhodne pre inú profesiu. V rogersovskom výcviku je však ako výcvikový cieľ na prvom mieste osobnostný rast a rozvoj účastníkov, pričom príprava budúcich psychoterapeutov je akoby vedľajším efektom. Natíska sa otázka, načo je potom program akreditovaný SPS ako príprava pre profesiu psychoterapeuta.
Odborník na rogersovské psychoterapeutické výcviky D. Mearns (1999) zastáva názor, že prijatí by nemali byť uchádzači s nasledujúcimi charakteristikami:
· príliš ”starý” uchádzač - nejde tu o biologický vek, ale o sviežosť a živosť uchádzača (schopnosť kongruentne sa vyjadrovať);
· uchádzač, ktorý sám sebe neumožní byť študentom - presvedčený, že je priveľmi skúsený, čím si znemožňuje byť otvorený získavaniu nových poznatkov;
· uchádzač s nadmernými ťažkosťami vo vzťahu k autoritám - neochotný zariskovať, prebrať zodpovednosť za svoju prípravu;
· uchádzač, ktorý je v prílišnej blízkosti k vlastnej traume – vyčerpanosť môže spôsobiť výrazné spomalenie pokroku;
· uchádzač s nedostatočnou mierou sebaakceptácie - ak by mal byť skôr klientom;
· uchádzač, ktorý má sklon zneužívať svoju moc - napĺňať svoje potreby v terapii, zbavovať klientov moci.
Autor monografie o rogersovskej psychoterapii J. Vymětal (1996) sa vyslovuje taktiež za výber uchádzačov do výcviku. Adept na psychoterapeuta by mal spĺňať isté
osobnostné predpoklady, medzi ktoré zaraďuje psychickú stabilitu (emočná stabilita a odolnosť voči psychosociálnej záťaži), dobrý vzťah k ľuďom (tolerancia, vyššia empatia, ochota druhých akceptovať a pomáhať im). Dôraz kladie hlavne na akceptáciu, ktorá je dôležitá pri nadviazaní a udržaní neúčelového a nezištného medziosobného vzťahu. Podľa Vymětala výsledok vzdelávania záleží takmer stopercentne na kvalite výcvikových terapeutov a na osobnosti budúceho terapeuta. Preto je výber taký dôležitý.
Články