Pohľad na výsledky výskumov Johna Gottmana zo Seattle Love Lab, výskumného pracoviska Washingtonskej Univerzity.
Spolužitie partnerov v páre je oddávna vystavované rôznym vplyvom a skúškam. Aj keď sa vonkajšie podmienky v súčasnosti menia dynamickejšie a sú výrazne odlišné od tých, ktoré pôsobili v predošlej generácii, s prekvapením zisťujeme, že na vnútorné psychické nastavenie človeka a jeho vzťah k svetu, k sebe samému a k partnerovi majú podobný vplyv, aký mali kedysi.
V párovom spolužití v porovnaní s nedávnou minulosťou pozorujeme isté posuny a zmeny. Partneri žijú dlhšie vo voľnejších párových vzťahoch, viac striedajú partnerov, viac váhajú, či vstúpiť do manželského zväzku, častejšie do neho vstupujú vo vyššom veku, prípadne manželskú formu spolužitia ignorujú. Stále je veľký počet tých, ktorí opúšťajú svojho partnera v párovom vzťahu alebo sa v manželstve rozvádzajú. Ani štatistiky sa veľmi nemenia. Podľa amerického výskumníka rodín Johna Gottmana je pravdepodobnosť, že sa prvé manželstvo skončí rozvodom v priebehu 40 rokov života, až 67% a polovica všetkých manželstiev sa rozvedie v prvých siedmich rokoch trvania manželstva. Niektoré štúdie zistili, že rozpad druhého manželstva je v porovnaní s prvým o 10% vyšší.
Pravdepodobne ani na Slovensku nie je situácia ružovejšia.
Oprávnene nás zaujíma, čo je za týmito číslami a čo môžu ľudia robiť v prospech toho, aby dokázali nadväzovať a rozvíjať stabilné a bezpečné partnerské vzťahy a podporovať intimitu spolužitia v páre, hoci vo verejnosti zaznievajú aj názory, že ide o prekonané snahy. Naozaj je prežitkom usilovať sa o usporiadané partnerské vzťahy, chcieť zdravé manželské spolunažívanie?
Pri návrate k problematike páru v rámci rodinného systému sa vraciame aj k tomu, čo ľudia vďaka svojim univerzálnym túžbam po láske, blízkosti a spolupatričnosti intuitívne cítia odjakživa a empiricky to overujú psychoterapeuti pri terapeutickej práci s pármi a rodinami a znovu to aktuálne potvrdzujú aj výskumy: že kvalita partnerského vzťahu a spolužitia prospieva nielen jednotlivcom v páre, ale aj deťom, ktoré sa rodia do takýchto zväzkov, celej mladej rodine, či už vzniká v rámci manželstva alebo za jeho hranicami.
Aby sme sa nepohybovali len v hypotézach a dohadoch, pozrieme sa na výsledky výskumu vyššie citovaného výskumníka Johna Gottmana z tzv. Seattle Love Lab - Laboratória lásky v americkom Seattli, ktoré je výskumným pracoviskom Washingtonskej Univerzity.
John Gottman spolu so svojou manželkou Juliou Schwartz Gottmanovou a tímom spolupracovníkov už viac ako štvrťstoročie venujú svoj výskum manželstvu a rozvodom. V kontrolovaných podmienkach zozbierali stovky zaujímavých údajov o pároch. Gottmanovo výskumné laboratórium je vlastne zariadený apartmán, v ktorom manželské páry žijú bežným víkendovým životom a jediný rozdiel je v tom, že denne od 9 do 21 hodiny im výskumníci pri vzájomnej interakcii alebo komunikácii snímajú rozmanité telesné funkcie (napr. činnosť srdca a imunitného systému), pozorujú a starostlivo vyhodnocujú ich verbálne a neverbálne prejavy atď.
Na základe svojej práce dokáže Gottman až s vyše 90 % presnosťou už po krátkom čase sledovania páru v laboratóriu predpovedať, či sa pár rozíde alebo či vo vzťahu uspeje.
Gottmanove predikcie nespočívajú v jeho intuícii alebo v šamanstve, robí ich vďaka nazbieraným poznatkom, podporeným kontrolovaným výskumom. Šťastné manželské páry podľa tohto autora v dynamike každodenného života udržujú svoje negatívne myšlienky a pocity zo seba (ktoré sa vyskytnú v každom páre) takým spôsobom, že neprevládnu nad pozitívnymi myšlienkami a pocitmi. Gottman manželstvo takejto dvojice označuje ako emocionálne inteligentné. Čím je pár emocionálne inteligentnejší, tým lepšie si partneri rozumejú, ctia si a rešpektujú jeden druhého a svoje manželstvo, a o to je pravdepodobnejšie, že budú žiť šťastnejšie. Tak ako sa deti potrebujú v rodine učiť emocionálnej inteligencii (teda schopnosti riadiť sa emóciami a žiť a zaobchádzať s druhými vo vzťahoch bez ohľadu na výšku ich IQ), tak podľa Gottmana sa manželia potrebujú učiť manželskej inteligencii.
V kontexte Gottmanových zistení je zaujímavé, že Virginia Satirová už v 60-tych rokoch minulého storočia vo svojej Spoločnej rodinnej terapii (Conjoint Family Therapy) píše, že manželský vzťah ovplyvňuje povahu rodinnej homeostázy, že je akousi osou, okolo ktorej sa utvárajú ďalšie rodinné vzťahy a že partneri sú „architektmi rodiny“. Tiež pripomína, že bolestný manželský vzťah vedie k dysfunkčnému rodičovstvu a ten člen rodiny, ktorý je najviac ovplyvnený bolestným manželským vzťahom a vystavený dysfunkčnému rodičovstvu, začne svojimi symptómami signalizovať SOS správu ako identifikovaný pacient (veľmi často je to niektoré dieťa) a že jeho zdravý rast sa preruší a namiesto neho sa usiluje absorbovať v sebe bolesť svojich rodičov, pretože túži po harmónii medzi rodičmi.
O dvadsať rokov neskôr, v 80-tych rokoch, začal John Gottman svoju prácu v laboratóriu, pretože veril a svojou výskumnou prácou potvrdzuje, že „má význam sa starať o stabilitu a posilnenie manželstva“.
Lois Verbrugge a James House z Univerzity v Michigane zistili, že nešťastné manželstvo zvyšuje pravdepodobnosť somatického ochorenia o 35% a skracuje život v priemere o 4 roky. Jedným z možných vysvetlení je, že ľudia v nešťastnom manželstve zažívajú chronické, difúzne fyzické dráždenie, že sú fyzicky i emočne stresovaní. Zmeny spôsobujú najmä vysoký krvný tlak a srdcové choroby a psychicky najmä úzkostnosť, depresiu, suicidálne tendencie, násilie, psychózy, tendenciu k vraždám a látkovej závislosti.
Naopak partneri vo fungujúcich manželstvách majú značne nižší výskyt zdravotných a psychických ťažkostí. Ukazuje sa, že rozvod môže významne znižovať funkciu imunitného systému. Gottman porovnával vzorky krvi párov, ktorých emocionálne odpovede na partnera boli neutrálne alebo negatívne v porovnaní s tými, ktorí sa cítili dobre v manželstve a zistil v prospech spokojnejších párov vyššiu proliferáciu bielych krviniek pri vystavení sa cudzím elementom a vyššiu efektivitu tzv. prirodzených bunkových zabijakov, ktoré sa starajú o likvidáciu poškodených a infekciou alebo rakovinou napadnutých (alterovaných) buniek.
Gottman sledoval 700 párov v 7 rôznych výskumných projektoch. Vo svojich štúdiách skúmal dvojice a históriu ich manželstva, ich filozofiu, to, ako vnímali manželstvo svojich rodičov, nahrával ich rozhovory o prežitých zážitkoch počas dňa, o konfliktných stránkach ich manželstva a radostných témach a sledoval úroveň ich stresu alebo uvoľnenia spolu s meraním srdcového rytmu, tlaku, prietoku krvi, potenia a imunitnej odozvy v každom okamihu. Súčasne im premietol záznamy a zaujímal sa o odozvu v tých okamihoch diskusie, keď záznamy ukázali zmeny tlaku krvi a tepu počas diskusie s manželským partnerom. Tieto dáta umožňujú robiť závery o anatómii manželského fungovania. Na ich základe postavil Gottman spolu s manželkou, klinickou psychologičkou Julie svoju koncepciu terapie manželských párov zameranú na posilnenie ich vzťahu.
John Gottman spochybnil zjednodušujúce návody takých foriem manželskej terapie, ktoré radia, že pre záchranu vzťahu sa stačí naučiť niektoré techniky, napr. aktívne sa počúvať, konštruktívne riešiť konflikty, chváliť partnera a byť k nemu empatický. Terapia, ktorá sa zužuje na takéto pokyny, vedie k nízkej úspešnosti pre dvojice a čoskoro dochádza k relapsom.
Gottman upozorňuje aj na to, že existuje celý rad mýtov, ktoré môžu byť pre manželov nebezpečné, ak na ich základe uveria, že ich manželstvo nemá žiadnu šancu: ...
.
.
.
.
.
Články