Tento typ liekov lieči symptóm (čo nie je zanedbateľné) bez toho, aby sa zaoberal príčinou choroby, ktorá je odlišná od človeka k človeku. Klinický obraz psychického utrpenia sa nevytvára podrobnou kontrolou jeho príznakov, ale na základe úcinnosti lieku pri ich ustupovaní. Preto napríklad panický strach, o ktorom ale neviem, nakoľko má do činenia s depresiou, sa lieci antidepresívami,pretože sú úcinné.

Psychiater Eugenio Borgna píše vo svojej Malinconia: "keďže poznáme vnútornú slabosť každej absolutizovanej terapie liekmi a každej triumfalizovanej psychoterapie, nikdy sa nevzdávame ľudskej spoluúčasti a ochoty vypočuť a pochopiť".

(Umberto Galimberti, filozof, psychoanalityk a univerzitný profesor odpovedá na list profesorky Pellegrino.)

V televíznych novinách som počula správu o chirurgovi z Taranta, ktorý si potom, čo barbarsky zabil ženu a dve dcéry zobral život. Novinár uzavrel, podobne ako v mnohých takýchto prípadoch správu tým, že lekár trpel depresiou. Položila som si otázku: "Ake antidepresívum bral tento človek?"

 Odkedy som pred niekoľkými rokmi čítala, že 800 amerických rodín zažalovalo firmu, ktorá vyrába Prozac (nazývaný aj pilulkou štastia), lebo v ich rodinných príslušníkoch spôsobil stav vedúci k vražde alebo samovražde, a odkedy som videla niekoľko amerických televíznych programov, v ktorých manželia, ženy a matky pacientov, a aj sami pacienti popisovali svoje nočné mory a vražedné alebo samovražedné nutkania, a ako sa zmenila ich osobnosť, ako sa stali násilnými po braní Prozacu, Ritalinu, Praxilu a iných psychofarmák, odvtedy sa pýtam: to isté sa odohráva aj u nás, a prečo nikto nič nerobí?

 Toto všetko je neprijateľným, keď sa pozrieme na výsledky výskumov ako ten, ktorý bol nedávno vykonaný pod vedením Irvinga Hirscha z Hull University v spolupráci s kanadskými a americkými expertmi. Po porovnani efektov antidepresív (Prozacu a jemu podobných, čiže okrem fluoxetetínu aj paroxetín, venfalaxtín a nafodozón) s placebom sa zistilo, že depresiu liečiť nepomáhajú, a že alternatívne liečby sú užitočnejšie.

 Následovne niektoré denníky vyšli s titulom Brať Prozac je ako brať cukrik, nemá účinok. Škoda len, že vedľajšie účinky týchto psychofarmák (ako halucinácie, zmätok, nausea, samovražedné myšlienky, nepriateľské a násilné chovanie, citujúc len niektoré z tých, čo sú vymenované v príbalovom letáku), ťažko ovplyvňujú pacientov.

Človek ostane zmätený, keď niektorý z novinárov oprávnene vysloví podozrenie, že sa jedná len o marketingový ťah, keďže negatívne výsledky výskumov týchto psychofarmák sú publikované až po uplynutí patentovej ochrany. Čiže až potom, čo sa z nich stanú generiká, ktoré sú lacnejšie, a už neprinášajú obrovské zisky pre farmaceutické spoločnosti, pričom zároveň sú uvádzané na trh nové lieky, ktoré sú chránené patentom (ako bolo zverejnené v Corriere della Sera 27/2/2008).

 Nemám slov aj vtedy, keď si prečítam komentáre autorít z príslušného sektora, ako napríklad prezidenta medzinárodnej psychiatrickej spoločnosti Mario Maja, zverejnený v Corriere della Sera 27/3/08: "vplyv farmaceutického priemyslu sa určite prejavuje aj na literatúre o psychofarmakoch" a "neda sa vylúčiť, ale ani potvrdiť, že v tejto fáze publitation bias funguje presne naopak, a teda že podporuje zverejňovanie tých výsledkov, ktore potvrdzujú nižšiu kvalitu tých liekov, ktorým sa práve končí patent a nie tých, ktoré boli uvedene na trh len nedávno".

Hovoriac o tomto "zvyku", ktorý vyzerá byť v sektore zaužívaným, pripomíname, že "publication bias" je: "Fenomén vedúci k tomu, že výskumy s pozitívnymi výsledkami sú publikované častejšie ako tie, ktorých výsledky sú negatívne. Fenomén je vysvetliteľný menšou motiváciou vedcov a sponzorov publikovať negatívne údaje."

 Vo svetle týchto skutočností si nemožno nepoložiť otázku: je toto veda? Kam sa podeli pravda, čestnosť, vedecká objektívnosť? Uvedomujú si títo ľudia, že majú do činenia s mentálnym zdravím a so životom miliónov osôb? Alebo si naozaj myslia, že predavajú cukriky?

*

Nie som psychiater ani farmakológ, preto sa nevyjadrím k účinnosti psychofarmák, a som ešte menej kompetentná vo sfére týkajúcej sa vzťahu farmaceutického priemyslu a účinnosti liekov, ktoré vyrába. Aj keď viem, že trh a zisk sú dnes najvyšším zákonom, ktorým sú riadené ľudské činy.

Viem však povedať, že tento typ liekov lieči symptóm (čo nie je zanedbateľné) bez toho, aby sa zaoberal príčinou choroby, ktorá je odlišná od človeka k človeku. A že klinický obraz psychického utrpenia sa nevytvára podrobnou kontrolou jeho príznakov, ale na základe účinnosti lieku pri ich ustupovaní. Preto napríklad panický strach, o ktorom ale neviem, nakoľko má do činenia s depresiou, sa lieči antidepresívami, pretože sú účinné.

Osobne súhlasím s Eugenio Borgna v tomto výroku: " Mohli by sa predpisovať nižšie dávky utišujúcich liekov, analgetík, hypnotík, ba aj inzulínu u diabetikov, keby boli pacienti jednoducho vypočutí. To by zmenšilo ťarchu ich osamelosti, ktorá zosilňuje a zhoršuje každý stav psychického utrpenia a choroby".

Avšak už Kafka nás upozornil: "Napísať recept je ľahké, rozprávať sa s trpiacim človekom je omnoho ťažšie.".