I-psychologia.sk

Úvod

Syndróm vyhorenia sa stal za posledných 30 rokov jednou z najsledovanejších premenných na celom svete, a to nielen v zdravotníctve. Čoraz viac sa stáva predmetom záujmu psychológov, sociológov, pedagógov a iných odborníkov pracujúcich s ľuďmi.

Podľa Kebzu a Šolcovej (1998) ide o závažný psychologicko – medicínsky problém s dopadom na kvalitu života jedinca a jeho výkon.

Prejavuje sa stratou energie, ideálov, čo následne vedie k stagnácii, frustrácii a apatii (Nešpor, 1995). Týka sa takmer každej profesie obsahujúcej prácu s ľuďmi, alebo pracovníkov, závislých na hodnotení iných ľudí. Nešpor (1995) uvádza, že medzi profesie s vyšším rizikom výskytu vyhorenia sa radia tie, ktoré sú charakteristické vysokou pracovnou náročnosťou, nárazovitosťou, intenzívnym kontaktom s ľuďmi a často neadekvátnym ohodnotením. Tiež uvádza, že práca v zdravotnícvte sa k nim jednoznačne radí. Zároveň je spojená s vyššou mierou stresu (distres), ako vačšina iných profesí, čím títo pracovníci patria medzi najviac ohrozené skupiny.

Podľa Keklaka (2005) práca je jedna z najdôležitejších oblastí a aktivít, ktoré ovplyvňujú každodenný život človeka. Každé zamestnanie obsahuje v sebe prvok zodpovednosti, či už za organizáciu, svojich kolegov a nepochybne veľkú úlohu hrá aj vlastná zodpovednosť. Akákoľvek práca, pracovné nasadenie má v sebe istú dávku napätia, stresu.

Ak sa k tomu pridá nedostatočná motivácia, slabé materiálne, alebo finančné ohodnotenie, alebo sociálny nesúhlas, zvyšuje sa miera každodenného tlaku, čo má podľa Keklaka (2005) za následok pomalé vyčerpávanie vnútorných síl, jeho postavenie je „rizikovejšie“ z pohľadu vyčerpania. Nedostatočný prísun nových síl a plameň nadšenia sa pomaly mení v plamienok a i ten neskôr vyhasína.

Burn – out – „depresia z nedostatku zdrojov“

Pre syndróm vyhorenia (burn - out syndróm) neexistuje všeobecne uznávaná definícia – v princípe ide o stav fyzického, duševného a emocionálneho vyhorenia.

Pedagogický a psychologický terminologický slovník (1997) definuje tento jav ako „burnout efekt“ – z anglického vyhorenie, vypálenie. Vyčerpanie fyzických, psychických síl, strata záujmu o prácu, rozklad profesionálnych postojov, ktoré sa predovšetkých prejavujú v práci, tzv. pomáhajúcich profesií. Veľký podiel na tomto jave majú stres, časová náročnosť zamestnania, administratívne zásahy, ktoré rušivo ovplyvňujú prácu a pod.

Podľa občasníka Global Occupational Healt Network programu svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) má syndróm vyhorenia 3 atribúty:

• Emočné vyčerpanie,

• Depersonalizácia,

• Pocit osobného zlyhania.

Onderčová (2003) charakterizuje syndróm vyhorenia, ako dynamický proces, ktorý charakterizujú 4 fázy:

• Počiatočné nadšenie pre prácu,

• Sústavné preťažovanie,

• Časté napádanie iných ľudí,

• „Boj proti všetkým“.

Existuje veľa faktorov, ktoré môžu spôsobiť syndróm vyhorenia. K fyzickým symptómom patrí chronická únava, slabosť, malátnosť, svalové napätie, nespavosť, stres.

Častokrát ľudia tieto javy podceňujú a neuvedomujú si, aké môžu mať dopady na ich psychiku.

Podľa Szárkovej (2004), podstatou ich vzniku je buď krátkodobá osobnostná indispozícia, alebo dlhodobejšie trvajúca nedostatočná osobnostná pripravenosť vyriešiť vonkajšie, alebo vnútorné konfliktné situácie, alebo pracovné problémy, ktoré sa postupne fixujú v pocitovej rovine cez vznik pocitu bezmocnosti, nezvládnuteľnosti, resp. neovplyvniteľnosti, beznádejnosti a pod. Zároveň dochádza k narušeniu adaptačných osobnostných mechanizmov a určitým signálom porušenia psychickej rovnováhy. Výsledkom môže byť zlyhanie, alebo poruchy v psychickej činnosti, ktoré sa prejavujú vo viacerých rovinách.

Stres

Veľa o syndróme vyhorenia sa popísalo práve v súvislosti so stresom. O tom, že stres je nesmierne negatívny faktor, bol presvedčený už jeden z najvýzmanejších endokrinológov svojich čias, Hans Selye, autor teórie stresu.

Podľa neho „Záťaž, nadmerná námaha, (teda stres) vyvoláva všeobecne adaptačný syndróm, čiže určitú reakciu žliaz s vnútorným vylučovaním, zvyšuje sa tak všeobecná aktivačná úroveň organizmu, teda jeho pripravenosť reagovať.“

„Charakteristickou odpoveďou na záťaž je je reakcia „útek, alebo útok“ (z angl. fight or flight).(Košč, 1997).

Hans Selye, dá sa povedať bol jeden z prvých bádateľov, ktorý upozornil na závažnosť, resp. dopady stresu a dal tak podnet k tomu, aby sa výskumy zamerali na skúmanie tohto negatívneho faktoru. V súčastnosti sa touto problematikou zaoberá nielen psychológia emócií, ale i množstvo ďalších vedných odborov, ktorých predmetom skúmania je človek, napr. etika, sociológia, psychiatria a iné. Všeobecne sú hlavné príznaky vyvolávajúce stres všetkým týmto odborom spoločné.

Szárková (2004) uváda tieto:

1. Fyzické a fyziologické príznaky stresu:

• Búšenie srdca, tzv. palpitácia,

• Bolesť hlavy a pocit zovretia na prsiach,

• Nechutenstvo a rozpínanie plynov v brušnej dutine,

• Kŕčovitá bolesť v oblasti brucha,

• Častejšie nutkanie na močenie,

• Impotencia a nedostatok sexuálnej túžby,

• Nadmerné svalové bolesti v oblasti krčnej chrbtice,

• Migréna,

• Kožný exém,

• Dvojité videnie a ťažkosti so sústredením zraku na jediný bod, tzv. fokuzácia.

2. Emocionálne príznaky stresu:

• Prudké a rýchle zmeny nálad,

• Nadmerné trápenie sa s problémami, ktoré nie sú až také dôležité, ako sa manažér domnieva a aký význam im pripisuje,

• Nízka schopnosť, resp. absencia schopnosti empatie,

• Nadmerné starosti o telesný stav a fyzické zdravie,

• Mimoriadne snenie cez deň, únik zo sociálnej interakcie a komunikácie,

• Nadmerný pocit únavy, neschopnosť sústrediť sa a dokončiť problémy a úlohy, stavy zvýšenej podráždenosti, popudivosť, úzkostlivosť.

Dopady fluktuácie, stresu a vyčerpanosti na zdravotníckych pracovníkov

Súčasná situácia v zdarvotnícve nie je vobec jednoduchá. Nedostatočne motivovaní mladí ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia, a tak hlavným dôsledkom je nedostatok kvalifkovaného personálu, vysoká fluktuácia, unáva z nadčasov, stres – následne vyhorenie.

Fluktuácia spôsobuje, že vznikajú konflikty medzi samotnými pracovníkmi, čo býva jedným z najčastejšie uvádzaným faktorom vzniku vyhorenia. Tak napríklad Mallotová (2000) a mnoho iných autorov považuje za hlavnú príčinu vzniku syndrómu vyhorenia práve podmienky pracoviska, okruh spolupracovníkov, či sociologické faktory.

Príčiny vzniku vyhorenia možno tiež hľadať tak v pracovných a organizačných faktoroch, ako aj v individuálnych faktoroch (Marečková, Valentová, 2000). To, akú úlohu zohrávajú pri vyhorení osobnostné premenné – najmä sociálna inteligencia, je zatiaľ nejasné.

Existuje len veľmi malé množstvo empirických štúdií zaoberajúcich sa vyhorením, priamo v súvislosti s osobnostnými faktormi. V jednej z najzámejších sa uvádza, že pozitívny sebaobraz, ako súčasť osobnostnej štruktúry, môže plniť úlohu nárazníka, redukujúc tak možný dopad negatívnych pracovných situácí, či podmienok prispievajúcich k vyhoreniu (Jeanneau, Armelius, 2000).

Tiež Pavlát (2002) uvádza, že vysoká miera očakávanej úzkosti, alebo osobnostnej črty, vedie k vyššiemu riziku vyhorenia, pričom zdravotníci, najmä lekári sú celkovo úzkostnejší, ako zbytok populácie, čo podľa všetkého reflektuje ich svedomitosť, preťaženie a orientáciu na budúcnosť.

Kebza a Šolcová (1998) považujú inteligenciu za neutrálny faktor vo vzťahu k vyhoreniu, naopak hovoria, (in Keklak, 2005) že významným východiskovým teoretickým zdrojom vyhorenia je výsledok nerovnováhy medzi hodnotením požiadaviek a hodnotením zdrojov k ich zvládnutiu. Na strane požiadaviek je hodnotená intenzita nárokov a predpokladané dôsledky zlyhania a na strane zdrojov je hodnotená ich primeranosť a dostatočnosť. Ak k takej nerovnováhe človek dospeje, čiže jeho rezervy a zdroje na zvládnutie stresu sú vyčerpané, prechádza do konečnej fázy vyhorenia. (in Keklak, 2005).

Napriek tomu sa výskumné ciele súčasných autorov zameriavajú na overovania vzťahu vyhorenia a osobnostných premenných čoraz častejšie, najmä v súvislosti so sociálnou inteligenciou.

Výskumy inteligencie boli orientované predovšetkým na tzv. všeobecnú inteligenciu, najčastejšie prezentovanú pojmom IQ. Začiatkom 20.storočia upozornil E. L. Thorndike, že okrem abstraktnej inteligencie je potrebné venovať pozornosť aj mechanickej a sociálnej inteligencii (Ruisel, 2004). Thorndike v roku 1920 definoval sociálnu inteligenciu ako „schopnosť porozumieť a riadiť mužov a ženy, chlapcov a dievčatá – konať rozumne v ľudských vzťahoch“ (Ruisel, 2004, 183). Táto definícia sa stala východiskom pre ďalšie teoretické koncepcie. Podľa nich mnohorozmerný konštrukt sociálnej inteligencie v sebe zahŕňa schopnosti ako porozumieť druhým ľuďom, schopnosť konať v súlade so sociálnymi požiadavkami, znalosti sociálnych noriem, pružnosť v rozličných sociálnych situáciách, chápanie sociálnej situácie alebo sociálnu komunikáciu. Mayer a Salovey (1993) naviac uvádzajú, že súčasťou sociálnej inteligencie je aj emocionálna inteligencia.

Uvedené komponenty sociálnej inteligencie plne vystihujú pracovné požiadavky kladené na pozície v pomáhajúcich profesiách, kam práca zdravotníckych pracovníkov so svojimi špecifikami, vo vzťahu zdravotník – pacient, nesporne patrí. Práve tieto zistenia nás vedú k úvahe o vzájomnom vzťahu osobnostných premenných, sociálnej inteligencie a syndrómu vyhorenia v zmysle ďalších možností rozvoja prevencie vyhorenia.

Literatúra: u autora