Kde bolo tam bolo, pred mnohými a mnohými rokmi, keď všade vládol duch tatíčka Freuda, začali niektorí, tí ktorí prestali byť pravoverní, skúšať niečo nové. K pacientom, ktorí sa psychoterapeuticky „liečili“, sa na pozvanie terapeutov začali pridávať ich rodinní príslušníci. Zakladatelia zakladali nové základne. Základne rodinnej terapie. A tak v tých búrlivých rokoch vznikali psychoanalytické základne Ackermanovcov, štrukturálne základne Minuchinovcov, humanistické Satirovcov, strategické a komunikačné Haleyovcov a jemu podobných, základne Bowenovcov a iných. Priniesli, alebo zožali už zasiate semienka myšlienok o rekurzivite a interakčnej previazanosti systémov, o informáciách, ktoré vytvárajú rozdiel a tým aj význam, o potrebe homeostázy, o generačnej dynamike, spätnej väzbe... Príbeh pokračuje ďalej. Mnohé základne sa rozrastajú, na mnohých sa dobre cítia a rastú významní rodinní terapeuti. Niektoré medzi sebou začali súperiť a tvrdiť, že sú silnejšie, celistvejšie, účinnejšie atď. Čo už, tak nejak to chodí, rozdiely bývajú často dôležitejšie ako to čo nás spája.
Do tejto rozprávky ako víchor na pole vpadol klan milánskych systemických terapeutov. Tí si veru nebrali servítku pred ústa. Cirkulárne zisťovali, paradoxne intervenovali, strategicky komentovali a ich terapia sa v mnohom podobala náročnej šachovej partii. Unavená bojom, chlapská časť milánskeho klanu sa v osemdesiatich rokoch odpojila (systemici sa ku klientom/rodinám pripájajú:). A nielen to, spolu s pragmaticky rýchlymi riešiteľmi z Ameriky a konverzačne zdatnými Nemcami, ale aj spolu s inými európskymi klanmi radikálne skonštruovali význam prijatia nových filozofických východísk. Objavila sa kybernetika druhého radu, nová epistemológia... Časom sa niektorí obrátili k reflexii jazyka, k reflexii sociálnych konštruktov, ktoré si v jazyku vytvárame, potvrdzujeme a tým sa stávajú v našej spoločnosti dominantné. Spolu s Foucaultom ich skúmali a spolu s Derridou dekonštruovali, čím sa vlastne začala nová, naratívna rozprávka.
Obe knihy, o ktorých budem písať vyšli v rozmedzí ôsmich rokov v, ak sa nemýlim, výlučne psychoterapeutickom vydavateľstve Konfrontace. Autorka/ky o tomto príbehu rodinnej a neskôr systemickej terapie samozrejme veľa vedia. História príbehu bola pre nich inšpiráciou a ponúkla bohaté priehrštie výnimočných myšlienok. A nešlo iba o teórie. V rodinnej terapii povinné slovo reflexia, je v týchto knihách (ale aj v celom systemickom myslení) prítomná ako reflexia výsledkov praxe, reflexia terapeutického konania, reflexia všetkých prítomných aj skrytých systémov, konštruktov, príbehov a (nesystemicky vzdelaní kolegovia mi teraz odpustia nezrozumiteľný pojem) reflexia reflexie terapeuta ako reflexia druhého radu.
Terapie rodinných systému je prehľadná, dobre didakticky štruktúrovaná kniha, primerane a bohato popretkávaná príkladmi z terapeutickej praxe. Plynulo plynie. Keď čitateľ chce, môže sa často zastaviť a dumať, tak ako sa často zastavíme a dumáme pri prechádzke popri rieke čo plynie. Po výstižnom a nenásilnom popise kľúčových systemických myšlienok sa autorka postupne zamýšľa nad významom a spôsobmi práce terapeutických tímov – či už za zrkadlom, alebo v priestore. Popisuje klasický milánsky setting, ktorý si v súčasnosti rôzne systemické školy organizujú iným spôsobom. Poukazuje na výhody práce s tímom, ako aj na možné riziká.
Kapitola tri a štyri sa venuje práci s rodinami. Ponúkané kauzisticky koherentne držia s terapeutickými úvahami a teoretickými postrehmi. Terapeutická zmena nastáva podľa Jonesovej rozšírením a prijatím nových významov, ktoré smerujú k rozpusteniu systému, ktorý organizuje problém a tým k vzniku nového systému, ktorý je významovo vytváraný inak. To ide, keďže systém/aj „problémový systém“ neexistuje ako vec o sebe, ale je tvorený v zmysle jazykového konštruktu. Jednoduché, nie? No, aby som bol úplný, jednoduché, asi ako každé iné ľudské majstrovstvo – a teda aj to terapeuticky konverzačné.
Ďalšie kapitoly prinášajú ďalšie variácie na rovnakú tému. Jonesová popisuje systemickú prácu s pármi – jej špecifiká a úskalia, systemickú prácu s jednotlivcom – ono to ide, iba to treba mať „v hlave“, systemickú prácu inými sociálnymi systémami než je rodina – napríklad s organizáciami sociálnych služieb. Pri čítaní tejto kapitoly som dostal nutkavý pocit, že by sa nám zišiel systemický pohľad na naše konanie. Pod slovkom „nám“ mám na mysli celý systém úradov PSV a R. Pritom si spoločne s autorkou uvedomujem, že je neprimerané umelo prenášať špecifiká práce s rodinami do iných kontextov a že systemik, ktorý sa podujme pracovať napríklad v organizácii by mal túto skutočnosť rešpektovať, reflektovať a na ňu primerane reagovať. To platí aj pre kontext výcviku v rodinnej a systemickej terapii, ktorému je venovaná samostatná kapitola.
Oceňujem, že autorka venovala celú jednu kapitolu téme Moc a jej zneužívanie. Riziko zneužívania moci sa v poslednom období v psychoterapii dôkladne skúma. Jonesová tu ponúka pohľad a myšlienky sociálneho konštrukcionizmu. Myslím si, že kapitolu by si mali so záujmom prečítať terapeuti všetkých orientácií (s nadsadením by sa dalo povedať teoretických aj praktických:) Myšlienkový pohyb, ktorý ponúkajú napríklad konštrukcionisti nám všetkým dáva zvedavé, často provokujúce otázky, napríklad nakoľko sa psychoterapiou podieľame na udržiavaní spoločenského status quo a nakoľko tak našich klientov skryto, nevedomky vedieme k podrobeniu sa a konformite. Záverečná poznámka v knihe zhŕňa vyslovené, logicky nadväzuje na úvod a ponúka celkový pohľad na vývoj v systemických terapiách.
Posun o niekoľko rokov. Systemická terapia je aj so svojou ešte pred nedávno kontroverznou konštruktivisticky konštrukcionistickou teóriou etablovaný psychoterapeutický smer. Vo svete, i u nás. Ivan Valkovič raz pri jednej príležitosti hodil bonmot, „...kto u nás na východe ešte nie je systemik?“ a myslel tým východné Slovensko. Elsa Jonesová spolu s Eia Asen píšu v roku 2000 klinickú štúdiu o terapeutickej účinnosti systemickej párovej terapie v prípadoch, kde jeden z páru trpí tým, čo „evidence based“ medicína označila pojmom depresia. Klinická štúdia vychádza z výskumu v ktorom bola porovnávaná účinnosť farmakoterapie, kognitívno-behaviorálnej terapie a systemickej párovej terapie pri pacientoch trpiacich depresiou. Ja viem, systemici, ale aj iní by takýto labeling nepoužili, boli by určite popisní, alebo by prerámcovali čo sa len prerámcovať dá. Práve vďaka výskumu, ktorý mal overiť účinnosť tohto smeru pripustili systemickí terapeuti označenie zdravotného stavu/procesu klinickým pojmom. Výsledky výskumu sú v knihe popísané hneď v úvode a systemická párová terapia depresie sa javí ako účinný postup aj pri porovnaní s inými modelmi s dlhšou tradíciou.
Ďalším „nesystemickým“ krokom, ktorý autorky akceptovali pre účely výskumu, bolo vytvorenie terapeutického manuálu, ktorým sa zaoberá druhá kapitola. Nájdeme tu východiská systemickej párovej terapie depresie, proces terapie a teoretické úvahy spolu s charakteristikou vybraných postupov. Ide o pripájanie sa k páru, cirkulárne otázky, prehrávanie v terapii, zameranie pozornosti na klady, techniky riešenia problémov, techniky konfrontácií, techniky mapovania životného priestoru rodiny, prerámcovanie, domáce úlohy, využitie individuálnych sedení apod.
V tretej kapitole Elsa Jonesová načrtáva svoje úvahy o depresii a prepája ich s kauzistickými ukážkami. Zároveň, spolu s charakteristikou procesu práce s klientmi odkazuje na špecificky systemické postupy a techniky, ktoré využila. Zaujímavou, pre mňa novou skúsenosťou pri čítaní systemickej literatúry bola podkapitola s názvom „Terapeutove „Self“ v terapeutickom vzťahu“. Je netradičná už samotným autorkiným vnímaním pojmu „Self“. Terapeutka v nej úprimne reflektuje svoje predpoklady, ktoré sa viažu k etniku, alebo k gender a s ktorými sa vzťahuje ku klientom – párom. Podobne úprimná je pri popise svojej terapeutickej práce v štvrtej kapitole Eia Asen.
V záverečnej kapitole sa potom autorky spoločne (a pritom rozdielne) zaoberajú témami zapojenia partnerov do terapie, reflektovania chudoby, rasizmu, zneužívania a témy gender v párovej terapii, na pozadí terapeutického vzťahu. Záverečné úvahy sa týkajú samotného výskumu a spôsobu akým determinuje kontext práce.
Na záver krátka poznámka. V poslednej dobe vychádza (najmä v Čechách) veľké množstvo literatúry o psychoterapii, práci s rodinou, zvládaní klinických, rodinných, alebo výchovných problémov atď. Aj na poli systemickej rodinnej terapie môžeme nájsť niekoľko domácich (resp. českých) titulov – napr. Chvála s Trapkovou, Rieger s Vyhnálkovou, Gjuričová s Kubičkom,. Prvé dve vnímam viac eklektívne alebo integratívne. K už spomenutým knihám o systemických myšlienkach by som pridal jeden dôležitý preklad Schlippeho a Schweizera Systemická terapie a poradenství, ktorý je zasväteným úvodom do takéhoto spôsobu práce. Napokon, „last but not least“, pre tých čitateľov, ktorí majú pôžitok z reflexie terapeutickej práce, pre tých čitateľov, ktorých oslovujú systemické myšlienky, ale aj pre tých čitateľov, ktorí chcú pri čítaní nachádzať inšpiráciu v kultivovanom prejave, mám ponuku nájsť si čas a začítať sa do dvoch výnimočných kníh (podľa mňa) výnimočných praktikov. Dočítania priatelia.
| « predchádzajúci príspevok Psychológia... | nasledujúci príspevok » help |
Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!
Knihy