I-psychologia.sk

Ak sme v blízkosti človeka ktorý vykazuje známky depresie a chceme mu pomôcť, je dobré si uvedomiť, že toto poskytovanie pomoci nebude pre nás ľahké a jednoduché. Nebude to napomínanie typu: „Tak sa vzchop!“, „Neber to tak tragicky!“ a podobne. Bude to však dvakrát dobré – bude to dobré pre toho komu chceme pomôcť a aj pre nás (zretie osobnosti). Otázka ako pomôcť druhému z depresie je v prvom rade otázkou vzájomného vzťahu medzi mnou a tým človekom. V dobrých vzájomných vzťahoch ide o to, kto urobí prvý krok ku zblíženiu. Ak chcem niekomu pomáhať mám to byť ja, kto urobí prvý krok ( nejde len o jeden krok, ale o celú dobu trvania nášho vzťahu). Veľa krát pôjde len o naslúchanie tomu, kto sa do depresie prepadá( nemyslieť na svoj prospech a pohodlie, ale pomôcť tomu druhému „niesť jeho ťažké bremeno“). Naozajstná pomoc si vyžaduje pomoc, ktorá nie je len nestranným, formálnym či neutrálne profesionálnym prístupom. Z nášho prejavu by malo byť jasne viditeľné, že nám o toho druhého naozaj ide (úcta, rešpekt k človeku ako ku človeku, ktorá nevyplýva z toho čo robil, alebo práve robí).

Človek v depresii myslí a cíti inak, ako ten čo v depresii nie je (to čo je pre nás jednoduché, pre druhého byť nemusí...). Výzvy ako: „ z toho sa dostaneš“, „ to nič nie je“ a podobne sú nielen neporozumením, ale aj priamo ranou do srdca človeku v depresii (on vie, že to len tak za chvíľu neprejde). Človek v depresii má problém s nadväzovaním nových vzťahov, prispôsobovaním sa novému prostrediu či rozhovorom s novými ľuďmi a ťažko sa rozhoduje. Dotazy typu „ čo teda chceš?“ situáciu tiež zhoršujú a sú neprimerané. City, emócie a nálady si všimneme ako prvé pri tom, kto upadá do depresie ( prežívajú ich hlboko vo svojom vnútri). Pri rozhovore sa často stretávame, s tým, že ľudia nepriznajú otvorene to, čo cítia – predstava, že negatívne emócie sú neslušné, či nepatričné ( keď to bolí, vravia, že nebolí, ak je smutný, že nie je...). Chybou v komunikácii je aj zľahčovanie emocionálneho stavu. Nikdy nemáme vravieť, že niečo nebolí, pretože nie sme v koži toho, koho to bolí a každý človek má inú toleranciu bolesti. Najdôležitejšou oblasťou, ktorej treba pri depresii venovať pozornosť sú emócie, city a nálady, potom oblasť predstáv, postojov a myslenia – poznávacej oblasti. Poznávacia oblasť sa dnes považuje za kľúčovú k porozumeniu, ale aj k liečeniu veľkého množstva depresií. Pri depresii nejde len o nebezpečné postupy myslenia, ale aj nebezpečné druhy presvedčení – všetci ľudia ma musia mať radi, všetko čo robím musí byť dokonalé na 100% a podobne. Ak chceme zmeniť nejaké nebezpečné presvedčenie, tak je prvým predpokladom pozorovať, načúvať a presne falošné presvedčenie určiť. Potom sa môže pomocou niektorej z metód kognitívnej psychoterapie pokúsiť toto presvedčenie odstrániť.

Medzi najťažšie depresívne stavy patria tie, ktoré sa dostavujú po úmrtí blízkeho človeka. V takýchto situáciách je na mieste dotyčnú osobu citlivo viesť (pomaly) k takému pohľadu na svet, (kde je navzdory všetkému negatívnemu čo sa stalo) že môžeme predsa len vidieť určité kladné hodnoty, ktoré ešte zostali. Príkladom môžu byť ženy, ktoré sa po smrti manžela aktívne zapojili do pomoci napríklad starším postihnutým ľuďom - „aktívna práca pre druhých“.

Dozvedieť sa o stave depresívneho človeka sa dá napríklad zo zoznamu jeho aktivít počas dňa. Pre človeka v depresii je nemysliteľné urobiť nejaký veľký krok k zmene činnosti, trvá to nejaký čas a ide to po malých dávkach – postupné zvyšovanie aktivity. Ak je pacient vo fáze bez depresie dokáže robiť aj viacej vecí naraz, činnosti strieda podľa potreby ako iní zdraví ľudia . Ľudia v depresii sú často perfekcionisti, záleží im na tom, aby všetko robili na 100%, ak to tak nie je, považujú sa za neschopných, nešikovných a podobne. Preto je dôležité skúšať zámerne niečo neurobiť dokonale a presvedčiť sa, že sa nič vážne nestane. Depresívny človek sa dá spoznať aj podľa toho, že sa príliš rýchlo vzdáva tam, kde by mal byť asertívny. Často sa dostáva do situácií, že vlastne robí, to čo nechce a to mu berie radosť zo života. Dôležité je aj zvládanie umenia relaxácie – je to dôležité pre zvládnutie obáv a úzkostných osôb, učiť sa upokojiť, „pozbierať sa“. Do istej miery sa tomu dá naučiť, napríklad aj pomocou autogénneho tréningu. Veľmi pozitívnou činnosťou pre depresívne osoby je telesné cvičenie, pokiaľ je to možné čo najčastejšie (telesný pohyb podporuje tvorbu neurotransmiterov). Páčil sa mi opis konkrétnej pomoci depresívnemu človeku, citujem z brožúry pre pacientov od Jána Praška – Co je to deprese a jak se léčí: „ Zkuste depresivního k činnosti nenutit, ale trpělivě zvát. Sami také zvažte, zda toho na něj není moc. Má příliš málo energie. Pozvěte depresivního na procházku, krátký výlet, do kina, nebo na jiné aktivity, o kterých víte, že je má rád. Neurazte se, pokud vás odmítne a zkuste to znovu. Posilujte ho v účasti na těch aktivitách, které mu přinášely radost, alebo aspoň úlevu. Mohou to být koníčky, sportovní aktivity, kulturní, nebo církevní zážitky. Dbejte však na to, aby jich nebylo příliš mnoho. Depresivní lidé potřebují společnost a doprovod, ale přehnaná péče někdy může zhoršovat pocity viny a selhání. Pomoc musí být dávkována v rozumné míře. Pokud jde o běžné denní činnosti, jako je úklid, mytí nádobí, žehlení – zvažte, co je v jeho silách. Nenuťte ho násilím, aby tyto činnosti vykonával, spíše zkuste zpočátku dělat společně malé úkoly a postupně, jak se bude stav zlepšovat, nechávat více na něm.“