I-psychologia.sk

Náčrt niektorých cieľov a problémov v modernom psychoterapeutickom výcviku

Mearns identifikuje dva najdôležitejšie ciele, pre ktoré výcvik musí vytvoriť podmienky:
1. vytvorenie takej štruktúry, ktorá umožní frekventantom konštruovanie dôveryhodného prostredia pre intenzívnu prácu na osobnom vývine;
2. odmietnutie uchádzačov, ktorých úroveň osobného vývinu nie je dostatočná z hľadiska náročných vývinových kontextov výcviku.

Ekstein a Wallerstein ujasňujú používanie pojmov súvisiacich s problémami pri ”učení sa” i ”výučbe” psychoterapie, t.j. problémov pedagogiky aj didaktiky. Nastoľujú tieto otázky:
· aký má byť obsah moderného výcvikového programu,
· koho doň vybrať,
· aké princípy a najproduktívnejšie metódy zvoliť,
· aké ciele zvoliť: či vyškoliť praktických psychoterapeutov, ktorí dokážu vyliečiť množstvo chorých s emočnými problémami, zaplniť miesta v nemocniciach, klinikách, sociálnych ústavoch, súkromnej praxi alebo vyškoliť výskumných pracovníkov (vynachádzavých ľudí, vytvárajúcich nové metódy a teórie, pokrok v málo prebádanej oblasti).

Podľa autorov je riešením moderná, inštitucionalizovaná výučba bez nevýhod patriarchálnej dogmy (učiteľ nemá byť jediným majstrom, ale má pracovať s kolegami v rámci určených pravidiel a cieľov). Vyčítajú psychoterapeutickým školám izolovanosť. Jednotlivé školy si vychovávajú svojich verných a majú voči sebe málo rešpektu. Pôsobia dojmom malých izolovaných ostrovov. Ekstein a Wallerstein vyjadrujú nevôľu aj v súvislosti so závislosťou študenta od autority. Neraz sa ocitá v ”rodičovskom” kruhu alebo vo vzťahu majster - učeň.

Mearns zasa poukazuje na centrálne aspekty dynamiky výcviku v človekom centrovanom prístupe (rogersovskom), akými sú:
· dynamika zodpovednosti voči frekventantom/frekventantkám, a nie za nich,
· vývin sebaakceptácie u frekventantov,
· individualizácia osnov výcviku podľa potrieb jednotlivých účastníkov a limity individualizácie,
· individualizácia hodnotenia s ťažiskom na systém sebahodnotenia frekventantov.

Autor venuje pozornosť i výberu, kvalitám a schopnostiam lektorov (tu facilitátori). V profile facilitátora uvádza schopnosť plynulo pracovať v otvorenom procese, nedefenzívnosť, transparentnosť, empatiu, bezpodmienkové pozitívne prijímanie, nezodpovedanie za frekventanta, zodpovednosť voči frekventantovi, prepojenie teórie s praxou, odbornú znalosť ako demonštrátor teórie cez praktické ukážky, odbornú znalosť ako facilitátor (napomáhanie frekventantovi premýšľať o probléme, skúmať sprievodné emočné prežívanie).

Príklad moderného výcvikového dizajnu

Každý psychoterapeutický prístup sa usiluje o vytvorenie kvalitných osnov vo výcvikoch pre budúcich psychoterapeutov a psychoterapeutiek. D. Mearns, skúsený britský facilitátor/lektor, ponúka prehľad komponentov výcvikov človekom centrovaného prístupu (PCA), kde sám mnoho rokov pôsobí. Jedná sa o tieto časti výcviku:

· špeciálne workshopy a cvičenia,
· rozšírenie životnej skúsenosti,
· osobná terapia,
· výcviková terapia,
· skupiny osobného vývinu,
· činnosť veľkej skupiny,
· terapia výcvikovej skupiny.

Workshopy a cvičenia napomáhajú porozumieť rôznym ľudským zážitkom klientov/klientiek a taktiež vlastné postoje frekventantov výcviku k nim (napr. spoločenská moc, zneužitie, sexualita a pod.). Príkladom cvičenia môže byť ‘mapovanie osobnosti‘ frekventantov/frekventantiek s využitím kreslenia.

Rozšírenie životnej skúsenosti zahŕňa také aktivity frekventantov, akými sú oboznamovanie sa s rôznymi spoločenskými subkultúrami, kontakt s obávanou sociálnou skupinou (napr. HIV pozitívni, Rómovia a pod.), experimentovanie s alternatívnym vstupovaním do vzťahov napr. za účelom prehodnocovania rasistických postojov atď.

Osobná terapia je v mnohých výcvikoch povinná. Výcvik totiž osobnej terapii zvyčajne neposkytuje priestor. Optimálne je, keď osobný terapeut nie je zároveň lektorom výcviku. Frekventant/frekventantka kontaktujú terapeuta/terapeutku podľa vlastného výberu a dohodnú sa na stretávaní so zreteľom na minimálny stanovený počet hodín individuálnej terapie ako kritéria pre získanie oprávnenia stať sa psychoterapeutom. Frekventanti si v osobnej terapii zvyčajne neriešia svoje výcvikové problémy. K tomuto účelu slúži zasa výcviková terapia, ktorá je vnímaná ako integrálna časť výcviku. V nej lektor výcviku pravidelne diskutuje s frekventantom a osobným terapeutom o otázkach, ktoré výcvik odkázal na terapiu. Výcviková terapia vedie k nárastu porozumenia problémom a možnosti experimentovať so self . Integruje vysokú mieru negovania nepriaznivých síl, aj výzvy. Etické kódexy však nepodporujú úzky kontakt lektorov a terapeutov, nad čím Mearns vyjadruje poľutovanie.

Skupiny osobného vývinu slúžia frekventantom na uvedomenie si otázok osobného rastu. Môžu mať encounterový charakter. Ponúkajú priestor pre diskusiu na najrôznejšie témy a experimentovanie s vyvíjajúcim sa self. Mearns poznamenáva, že výcviky majú vzrastajúcu tendenciu prizývať k facilitovaniu skupín osobného rastu externých facilitátorov, pretože ak kmeňový facilitátor/lektor frekventanta zároveň hodnotí, môže nastať problém s jeho otvorením sa v skupine.

Činnosť veľkej skupiny (niekde je zaužívaný názov ‘komunitné stretnutie‘) predstavuje veľký učebný potenciál, nakoľko sa jedná o ťažko predvídateľný a ovládnuteľný učebný kontext. Plní funkcie ako vzájomné informovanie sa všetkých účastníkov o priebehu výcviku, spoločné rozhodovanie, nastoľovanie výcvikových problémov, nastoľovanie osobných problémov, práca s konfliktom, výzva ku kongruentnému kontaktu s realitou (malé skupiny vytvárajú ”skleníkový efekt”), odhaľovanie problematických častí svojho self, experimentovanie s kongruenciou (zápas s vlastným strachom upútať na seba pozornosť fóra).

Terapia výcvikovej skupiny uvoľňuje napätie týkajúce sa terapeutickej práce na rozdiel od skupiny osobného vývinu, kde je napätie využívané pre vynáranie otázok osobného vývinu. Terapia výcvikovej skupiny je časovo náročná metóda osobného vývinu. Facilitátor je tu pre jednotlivých členov skupiny viac terapeutom.