Majú mladí dospievajúci ľudia strach? Ak áno, aké podnety vyvolávajú u nich túto emóciu? Menia sa tieto podnety s vekom? Obávajú sa dievčatá niečoho iného než chlapci? A ako tento strach alebo obavy zvládajú? Ktoré stratégie zvládania využívajú? V tomto článku sa pokúsime zodpovedať na tieto otázky, aj keď to určite nebudú vyčerpávajúce odpovede.
Z dieťaťa sa dospelý človek stáva postupne, počas vývinového obdobia, ktoré označujeme ako dospievanie. Toto obdobie môžme rozdeliť na dve fázy: pubertu a adolescenciu.
Obdobie puberty patrí v živote človeka k tým zložitejším, je plné zmien a výziev. Nachádzame tu niekoľko medzníkov. Prvým a veľmi výrazným je tzv. biologický medzník. Dochádza k veľmi rýchlemu telesnému rastu, pohlavnému dozrievaniu, z dieťaťa sa stáva biologicky zrelý dospelý. Za sociálny medzník považujeme ukončenie povinnej školskej dochádzky a voľbu profesie (Vágnerová, 2000, Atkinsonová, Atkinson, Smith, Bem, 1995).
Telesný vzhľad a atraktivita sú pre mladého človeka v tomto období veľmi dôležité. Viac sa zaoberá vlastným telom, oblečením, celkovou úpravou. Zdrojom nepríjemných pocitov a teda aj obáv sa tak môže stať akákoľvek odchýlka od priemeru, skoré, ale aj oneskorené dospievanie (Vágnerová, 2000).
Výraznú zmenu zaznamenávame v kognitívnom vývine: objavuje sa nový operačný systém, ktorý Piaget nazýva systémom formálnych operácií. Pubescent uvažuje o rôznych možnostiach, myšlienky kombinuje a integruje. Jeho pohľad na hodnoty spoločnosti je kritickejší (Vágnerová, 2000, Říčan, 2004).
Kognitívne zmeny sú sprevádzané zmenami v emocionalite. Emócie sú prežívané veľmi intenzívne, sú ťažko zrozumiteľné, nálady sa často menia a môžu prevládať skôr záporné emócie: nepokoj, nekľud, apatia a smútok. Mladý človek je často prekvapený svojimi emóciami, nevyzná sa v nich (Slaměník, 2001, Říčan, 2004).
Snaha o hlbšie sebapochopenie a vymedzenie budúceho sebachápania je veľmi výrazná. Mladý človek si vytvára svoju identitu. Emocionálna labilita a neistota s tým spojená môže byť ďalším zdrojom obáv a strachu (Langmeier, Krejčířová, 1998, Vágnerová, 2000).
Výrazné zmeny môžme zaznamenať aj v medziľudských vzťahoch. Pubescent sa odpútava od rodičov a nadväzuje bližšie vzťahy so svojimi rovesníkmi. V komunikácii s dospelými sa objavujú konflikty a nedorozumenia sprevádzané zvýšeným napätím. Vzťahy k rovesníkom prinášajú sociálnu oporu (Slaměník, 2001, Vágnerová, 2000).
Zdrojom obáv a strachu tak v tomto období môže byť nielen subjektívna nespokojnosť s telesným vzhľadom, ale aj premenlivosť emócií, ich intenzita a najmä ich negatívny ráz. Konflikty a nedorozumenia, ktoré sa teraz častejšie objavujú vo vzťahu k dospelým, môžu tieto obavy posilňovať.
Adolescencia je obdobie, počas ktorého dochádza k ukončeniu pohlavného dozrievania, výraznému rozvoju intelektuálnych schopností a osobnostného rastu. Dôležitým medzníkom je ukončenie povinnej školskej dochádzky a dosiahnutie plnoletosti ako právnej charakteristiky (Hartl, Hartlová, 2000, Vágnerová, 2000).
Telesný výzor a s ním spojená atraktivita sú stále veľmi dôležitým faktorom. Je veľmi výrazne spojený so sociálnou akceptáciou a prestížou (Vágnerová, 2000). Intelektové schopnosti sa výrazne rozvíjajú, podnecujú nové spôsoby riešenia a flexibilitu (Říčan, 2004, Vágnerová, 2000). Emocionalita adolescenta sa vyznačuje väčšou kontrolou nad emóciami. Porozumieť svojim pocitom, lepšie poznať samého seba, ako aj ciele a zmysel svojho života sa považuje za hlavnú vývinovú úlohu tohto obdobia (Slaměník, 2001, Říčan, 2004). Vzťahy k rodičom a rovesníkom sú neustále pod vplyvom zmien, ktoré so sebou toto obdobie prináša. Emancipacácia od rodiny môže byť podnetom tzv. generačného konfliktu, no vzťah k rodičom môže napriek tomu ostať pozitívny (Říčan, 2004). Pocit citovej istoty a bezpečia saturujú vzťahy k rovesníkom. Okrem priateľských vzťahov sa objavujú aj vzťahy partnerské, ktoré sa ale vyznačujú experimentálnosťou (Říčan, Vágnerová, 2000).
Obavy a strach v adolescencii môžu byť vyvolané podobnými podnetmi ako v puberte. Odchýlky v telesnom vzhľade, nespokojnosť s vlastným výzorom, môže byť ešte stále zdrojom negatívnych pocitov. Emocionálny život sa už nevyznačuje takou labilitou ako to bolo v predchádzajúcom období, ale budovanie identity a hľadanie vlastného „ja“ je stále spojené s mnohými otáznikmi, ktoré so sebou prinášajú aj pocit neistoty. Vzťahy k dospelým ľuďom môžu byť ešte stále konfliktné, takže ich môžu sprevádzať rôzne negatívne pocity, kam zaraďujeme aj strach.
Na to, aby sme mohli lepšie pochopiť čo všetko so sebou prináša pocit strachu a ako reagujeme keď ho prežívame, je potrebné stručne definovať emócie všeobecne, ich funkciu a zložky.
Emócie definujeme ako subjektívne zážitky, ktoré majú svoju valenciu a sú do takej miery difúzne, že zastrešujú celé prežívanie. Aj prostredníctvom emócií vyjadrujeme svoj vzťah k udalostiam okolitého prostredia a k sebe samému (Hartl, Hartlová, 2000, Slaměník, 2001).
U emócií sa často zdôrazňuje ich adaptačná funkcia: podieľajú sa na prežití a reprodukcii, pomáhajú nám odpovedať na dôležité výzvy a príležitosti v našom živote. Majú hodnotiaci a aktivačný význam. Tieto biologicky účelné funkcie slúžili fyzickému prežitiu, ale v dnešnej dobe, keď sa v našom živote objavuje mnoho symbolov, ktoré komplikujú vnímanie a interpretáciu sveta okolo nás, sa čoraz častejšie objavujú psychosomatické choroby, ktoré sú afektogénne (Stuchlíková, 2002, Nakonečný, 2000).
Výraznou vlastnosťou emócií je ich difúznosť, teda schopnosť prerušiť, zmeniť práve prebiehajúcu aktivitu, potlačiť vo vedomí rôzne udalosti. Vysvetlenie tejto charakteristiky môžme hľadať vo fylogenetickom vývine, ktorý oveľa výraznejšie posilnil spoje z emocionálnych systémov ku kognitívnym než v opačnom smere (Stuchlíková, 2002, Nakonečný, 2000).
Pri podrobnom skúmaní emócií je potrebné rozlíšiť ich jednotlivé zložky, zameriame sa najmä na ich fyziológiu, kognitívnu interpretáciu a behaviorálnu reakciu.
Fyziologická aktivácia zosúlaďuje reakcie jednotlivých biologických systémov, aby sme dokázali efektívne reagovať na vzniknutú situáciu. Limbický systém je model, ktorý popisuje ako určité štruktúry mozgu, ktoré sú prepojené, riadia emocionálne prežívanie. Tento systém je zodpovedný za riadenie primárnych emócií. Riadenie ďalších emócií sa už deje prostredníctvom kooperácie limbického systému a mozgovej kôry. Fyziologická reakcia so sebou prináša aj aktiváciu autonómnej časti nervového systému. Dôkazom jej výrazného vplyvu na psychické prežívanie a správanie je aj typológia ľudí, pomocou ktorej rozlišujeme sympatikotonikov a parasympatikotonikov. Táto charakteristika poukazuje na trvalejšie fyziologické a behaviorálne reakcie na emocionálne podnety (Stuchlíková, 2002, Hill, 2004, Nakonečný, 2000, Krivulka, 2000).
Fylogenetický vývin spôsobil diferenciáciu primárnych emócií, keď k nim pripojil kognitívnu analýzu situácie. Zaoberať sa kognitívnym zhodnotením je dôležité, keďže je nevyhnutnou podmienkou pre vznik emócie a zároveň objasňuje vzťah intelektu a emócii, keďže dochádza ku kôrovej kontrole afektívnej impulzivity (Nakonečný, 2000, Stuchlíková, 2002).
Reakcia na emocionálny podnet sa prejaví najmä neverbálne, pričom dôležitú úlohu má najmä výraz tváre. Kroskulturálne štúdie potvrdili, že výraz primárnych emócií je vrodený, keďže ich rovnako vyjadrujú ľudia z rôznych kultúr na celom svete (Stuchlíková, 2002, Atkinsonová, Atkinson, Smith, Bem, 1995).
Stručné vymedzenie emócií, ich funkcií, charakteristík aj jednotlivých zložiek nám pomôže lepšie pochopiť strach a jeho poznatky zozbierané v súvislosti s touto emóciou.
Strach patrí k primárnym emóciám a je spojený so základnými potrebami. Ak odstupňujeme túto emóciu na základe jej intenzity, môžme sa prepracovať k trom „druhom“ strachu: najmenej intenzívna je obava, intenzívnejší je strach a najvýraznejšie pocity máme, ak prežívame hrôzu. Strach môžme definovať ako nepríjemnú emóciu, ktoré sprevádzajú výrazné vegetatívne zmeny. Prežívame ho najmä ako reakciu na hrozbu v aktuálne danom vzťahu. Ak ide o rekaciu na hrozbu v očakávanom vzťahu, vtedy prežívame obavu. Tá sa od strachu odlišuje v tom, že má minimálne vegetatívne prejavy a menšiu afektívnu odozvu. Dôležité je spomenúť aj úzkosť, pocit, ktorý nemá konkrétny podnet. Existujú výskumy, ktoré potvrdzujú rovnakú fyziologickú aktiváciu u strachu aj úzkosti (Slaměník, 2001, Hartl, Hartlová, 2000, Kulišťák, 2003, Nakonečný, 2000, Stuchlíková, 2002).
Funkciou strachu je vyhnúť sa zraneniu a smrti, podporuje obranné združovanie a vyhľadávanie bezpečia. Je považovaný za najvýznamnejšiu emóciu (Kulišťák, 2003, Nakonečný, 2000).
Existuje mnoho podnetov, ktoré strach vyvolávajú. Na rozdiel od zvierat má človek predstavivosť, ktorá rozširuje počet situácií, v ktorých sa človek cíti ohrozený. Časté zažívanie strachu a úzkosti môže mať za následok vytvorenie osobnostného rysu – úzkostlivosti (Nakonečný, 2000, Stuchlíková, 2002).
Pri prežívaní strachu sa zvyšuje miera fyziologickej aktivácie, aby sa organizmus pripravil na boj alebo útek. Prekognitívne emócie majú biologický základ v priamom spojení senzorických oblastí a amygdaly. Často sa to prejaví tak, že reakcia na strach nie je racionálne kontrolovaná (Atkinsonová, Atkinson, Smith, Bem, 1995).
Kognitívne zhodnotenie ovplyvňujú mnohé faktory, kam zaraďujeme napr. predchádzajúcu skúsenosť, osobnostné charakteristiky, subjektívne vnímanie kontroly situácie (Atkinsonová, Atkinson, Smith, Bem, 1995).
K vegetatívnym prejavom strachu zaraďujeme zmenu krvného tlaku, činnosti srdca a respirácie, rozšírenie zorníc, zvýšené napätie kostrového svalstva, tremor. Psychické prejavy strachu sú pocity tiesne, skľúčenosti, bezmocnosti a ohrozenia. Typickou reakciou na strach je útek a ukrývanie sa (Nakonečný, 2000).
Emócia strachu má v našom živote svoje miesto, stretávame sa s ňou pomerne často a aj napriek tomu, že ju zaraďujeme k tým negatívnym, máme k dispozícii mnoho spôsobov a techník ako znížiť jej intenzitu alebo ju úplne odstrániť.
Negatívne emócie v nás môžu vyvolať pocit dlhotrvajúcej a silnej záťaže. Vtedy hovoríme o tom, že na jej prekonanie využívame rôzne stratégie zvládania. Tieto stratégie delíme na vedomé a nevedomé. Medzi týmito dvoma skupinami existuje plynulý prechod. K nevedomým zaraďujeme obranné mechanizmy, ktoré poznáme z psychoanalytickej teórie. Ak však dochádza k vedomému výberu stratégiu, hovoríme o copingu. Definujeme ho ako schopnosť človeka adekvátne sa vysporiadať s nárokmi, ktoré sú na neho kladené alebo zvládnuť nadlimitnú záťaž (Baumgartner, 2001, Vágnerová, 2004, Hartl, Hartlová, 2000).
Ako prvý sa stratégie zvládania pokúsil klasifikovať Lazarus. Dnes existuje mnoho klasifikácii. Zhodnotenie situácie so sebou prináša aj výber konkrétnej stratégie. Rozlišujeme tri základné spôsoby zvládania záťaže:
· riešenie zamerané na problémÚspešné zvládanie väčšinou kombinuje prvé dve stratégie. Stratégia „riešenie zamerané na problém“ je vhodná, ak môžme ovplyvniť dianie vo vzniknutej situácii. Využívame ju vtedy, ak sa snažíme vymedziť problém, hľadáme a zvažujeme alternatívy, vyberáme a realizujeme vybrané riešenie (Baumgartner, 2001, Atkinsonová, Atkinson, Smith, Bem, 1995).
Udržanie psychickej pohody a rovnováhy je cieľom stratégie „riešenie zamerané na emóciu“. Zmeníme postoj alebo nájdeme interpretáciu danej situácie. Táto stratégia je účinná, ak nemôžme ovplyvniť riešenie situácie. Zaraďujeme sem niekoľko štýlov: behaviorálny, kognitívny, ruminačný, rozptyľujúci a vyhýbavý (Vágnerová, 2004, Baumgartner, 2001).
Únikovú stratégiu hodnotíme ako optimálnu len vtedy, ak je riešenie situácie závislé na iných ľuďoch (Baumgartner, 2001).
Naša schopnosť zvládať záťažové situácie nie je ovplyvnená len výberom vhodnej stratégie, ale aj našimi osobnostnými charakteristikami alebo vyhľadaním a prijatím sociálnej opory.
Existuje mnoho odborných štúdií, ktoré potvrdzujú výrazne pozitívny vplyv sociálnej opory na prežívanie a zvládanie záťaže. K osobnostným charakteritikám, ktoré napomáhajú efektívnemu boju s ťažkosťami patria aj nezdolnosť, optimizmus, zmysluplnosť, zmysel pre humor, kladné sebahodnotenie, sebadôvera či svedomitosť (Hill, 2004, Křivohlavý, 2001).
Okrem „prirodzených“ stratégií boli vyvinuté aj špeciálne biologické a psychologické stratégie. Medzi najznámejšie patria biofeedback, realaxačné tréningy, aeróbne cvičenie, ale aj rôzne psychoterapeutické postupy kognitívno-behaviorálnej psychoterapie (Hill, 2004, Atkinsonová, Atkinson, Smith, Bem, 1995).
Zvládnuť situácie, ktoré sme vyhodnotili ako záťažové nám pomáha množstvo stratégií, ale aj vybrané osobnostné charakteristiky a ľudia, ktorí sú súčasťou našej sociálnej siete. Výber optimálnych postupov môže výrazne ovplyvniť pocit úspešnosti zvládanie jednotlivých úloh, ktoré nás každý deň vyzývajú k overeniu našich schopností.
Pri opise puberty a adolescencie sme sa pokúsili načrtnúť možné zdroje obáv a neistoty, ktoré so sebou prinášajú vývinové úlohy týchto období. Existujú aj odborné štúdie, ktoré sa zamerali na tento problém a ktorých výsledky sú uvedené nižšie.
Miera negatívnych pocitov počas počas dospievania stúpa. Príčinu môžme hľadať vo väčšom sebauvedomovaní a sebahodnotení, vo vzťahoch, v podrobnejšom skúmaní konfliktov (Stuchlíková, 2002). Neistota môže byť vyvolaná somatickými zmenami a novým sebahodnotením, ktoré ich sprevádza. Emocionálna labilita, nové úlohy a požiadavky kladené na mladého človeka, budúcnosť a s ňou spojené očakávania, separácia od rodiny – to všetko sú dôležité faktory, ktoré môžu vyvolať negatívne pocity počas dospievania (Langmeier, Krejčířová, 1998, Slaměník, 2001, Vágnerová, 2000, Říčan, 2004).
Ďalšie zdroje obáv môžme hľadať v nefunkčnom rodinnom prostredí. Úzkosť a depresia matky, konflkty vo vzťahu rodičov, ich rozvod môže byť v období dospievania zdrojom väčšej miery obáv a strachu (Spence, Najman, Bor, O´Callaghan, Williams, 2002). Ambivalentný postoj voči mladému človeku alebo bránenie v osamostatňovaní zo strany rodičov tiež prináša negatívne pocity (Vymětal, 2004).
Okrem rodiny trávi dospievajúci množstvo času aj v škole, kde tiež môžme hľadať príčiny negatívnych pocitov. Nešpecifikovaná úzkosť zo školského prostredia, separačná úzkosť, neuspokojivé vzťahy, nezrozumiteľné a nejasné učivo, tlak zo strany autorít sú faktory, ktoré môžu prispieť k vzniku strachu (Mazehóová, Kouřilová, 2005, Vágnerová, 2000).
Prieskum v Českej republike realizovaný v roku 1996 odhalil tieto zdroje obáv a ohrozenia u adolescentov a ľudí nachádzajúcich sa vo fáze skorej dospelosti (Vágnerová, 2000):
1. nájsť si dobrú prácu, uplatniť sa (37%)Podnety vyvolávajúce strach sa menia aj v závislosti od veku. Priame, konkrétne a silné podnety sú typickými pre obdobie detstva. S postupujúcim vekom sa menia na abstraktné a globálne (Gullone, 2000). Avšak množstvo obáv sa so stúpajúcim vekom môže znižovať (Akande, 2000).
Prejavy strachu môžu byť rôzne. Môžu mať podobu zvýšenej konfliktovosti vo vzťahu k rodičom, zvýšenej dráždivosti, napätia, vzťahovačnosti (Langmeier, Krejčířová, 1998, Vágnerová, 2000). Medzi nepriame prejavy zaraďujeme psychosomatické a somatoformné problémy (Vymětal, 2004).
Existuje množstvo ďalších faktorov, ktoré ovplyvňujú vznik, priebeh a prejavy strachu a obáv u mladých ľudí.
Každý človek sa postupne dostáva do situácií, ktoré subjektívne vníma ako záťaž a musí na nich reagovať. Takto sa postupne učí využívať rôzne stratégie (Stuchlíková, 2005). Preferencia stratégií zvládania má mnoho determinánt: vek, pohlavie, osobnostné charakteristiky. Adolescenti v porovnaní s pubescentmi využívajú väčší výber stratégií zvládania. S vekom tiež dochádza k častejšiemu výberu aktívnych stratégií (riešenie problému, sociálna opora), miera pasívnych stratégií ostáva nezmenená (Medveďová, 2004, Williams, McGillicuddy-DeLisy, 1999).
Osobnostné charakteristiky ako emocionálna stabilita a extraverzia podporujú využívanie aktívnych stratégií, kým neuroticizmus a úzkostnosť podporujú výber maladaptívnych stratégií (Medveďová, 1998, Ficková, 2001). Únikové stratégie preferujú mladí ľudia, pre ktorých je charakteristický neuroticizmus a psychoticizmus (Medveďová, 1998). Výber únikovej stratégie môže byť ovplyvnený aj nedostatočnou komunikáciu s rodičmi (Medveďová, 2004).
Vyhľadávanie a prijatie sociálnej opory je ovplyvnené vekom aj pohlavím. Do vekovej hranice 12-13 rokov je to preferovaná stratégia, v tomto období však nastáva zlom a klesá jej využívanie, chlapci ju odmietajú. Všeobecne je táto stratégia viac využívaná dievčatami (Medveďová, 2004).
Táto posledná kapitola určite neobsahuje podrobné zmapovanie všetkých výsledkov, ku ktorým sa dopracovali štúdie zaoberajúce sa týmito témami. Pokúsili sme sa stručne popísať možné zdroje obáv, ktoré so sebou prináša prechod medzi detstvom a dospelosťou, ako aj spôsoby, akými ich mladí ľudia zvládajú.
| « predchádzajúci príspevok Scénotest v diagnostike a terapii | nasledujúci príspevok » Otvorenie dlhodobého výcviku v systemickej terapii "Umění terapie" |
Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!
Články