I-psychologia.sk

Mgr. Zuzana Müllerová: Kvalitatívna analýza efektov psychoterapeutických výcvikov. Dizertačná práca. Univerzita Komenského Filozofická fakulta, Bratislava 2005.

Zakladateľom procesorientovanej psychológie je Arnold Mindell. Procesová práca sa sústreďuje na ”procesy” v človeku a okolo neho. Teoretické východiská POP sa nachádzajú v kvantovej fyzike, taoizme, jungiánskej analýze, šamanizme, v učení Dona Juana, v gestalt terapii a podobne. POP sa definuje ako eklektický smer. Pracuje so snami, bolesťami, telesnými symptómami, závislosťami, psychiatrickými ochoreniami, s ľuďmi v kóme. Snaží sa riešiť vzťahové a environmentálne problémy. Pracuje s menšinami, so skupinami aj individuálne. Pre mnohých sa stala nielen psychologickou a psychoterapeutickou školou, ale aj životným štýlom (informácie z webovej stránky vzdelávacieho inštitútu, zo dňa 14.9.2004).

Procesorientovaná psychológia podporuje úplnosť ľudských skúseností a zážitkov, pomáha nedoceneným častiam zážitkov, aby sa rozvinuli a prejavili ako dôležitá časť ľudského bytia. Amplifikáciou (zosilnením) odmietaných častí zážitku sa tieto stávajú prístupné uvedomeniu a dochádza k porozumeniu, prečo sa týmto častiam človek vyhýbal. Žitie všetkých aspektov celosti môže človeka uviesť do konfliktu s kultúrou a hodnotami spoločnosti, ohroziť jeho základný hodnotový systém. Neochota žiť menej oceňované časti našich zážitkov sa nazýva hranica (našej identity). POP pomáha odhaľovať tieto hranice identity a experimentovaním dosiahnuť flexibilný prístup k nim (informácie z internetu, webová stránka vzdelávacieho inštitútu, zo dňa 14.9.2004).

Mindell (1992) definuje tzv. snové telo ako mnohokanálový signalizátor, ktorý na seba upozorňuje pomocou snov, telesných symptómov či vzťahových problémov. Jednotlivec zrkadlí väčší svet. Jeho sny sú svetové sny, jeho telesné problémy sú tiež problémami (inkongruenciami) sveta naokolo. Terapia spočíva v integrácii symptómov, snov, projekcií a problémov sveta. Úlohou človeka je premeniť seba napriek neporozumeniu ostatných. Premena seba znamená preraziť vnútorné kultúrne hranice. Ak sa má táto premena uskutočniť, musí človek porušiť i status quo sveta okolo.

Keď miznú symptómy človeka v individuačnom procese, zvykne sa objaviť nový druh bolesti: konflikt s históriou sveta, ktorej bol integrálnou súčasťou (ibid). Stať sa indivíduom znamená prekračovať kultúrne hranice, a tým paradoxne oslobodzovať verejnosť smerom k voľnejšej komunikácii. Kolektív potom môže integrovať dvojité signály, choroby a šialenstvo, ktoré sú prípustné len u chorých, umierajúcich a choromyseľných.

Terapeut sleduje v terapii klientov proces, usiluje sa ho robiť vedomým a prístupným pre klienta (Heretik jr., Sopko, 1999). Presný cieľ nejestvuje, terapeut je zodpovedný za uvedomovanie si toho, čo sám prežíva v terapii, čo prežíva klient, čo sa deje v ich terapeutickom vzťahu a jeho úlohou je komunikovať svoje uvedomenie sebe i klientovi, čiže metakomunikovať (hovoriť o komunikácii s odstupom, komentovať správu, odlíšiť seba od iných a správu od vysielateľa). Najskôr však musí terapeut zabezpečiť dostupnosť a funkčnosť ”metakomunikátora” vo vlastnom živote, napríklad prostredníctvom výcviku (vnútornej práce), osobnej terapie, supervízie. Schopnosť metakomunikácie sa prejavuje ocenením, privítaním toho, čo je práve prítomné bez posudzovania, či je to dobré alebo zlé (patologické, neprimerané).

"Snové telo umožňuje prácu na sebe. Je veľmi dôležité pokúsiť sa pracovať sám na sebe a byť nezávislým od terapeuta, pretože väčšina psychoterapeutov má tendenciu "naprogramovávať" vás do svojich systémov" (Mindell, 1992, s. 66).

Výcvik v procesorientovanej psychoterapii

Inštitút, ktorý organizuje vzdelávanie v procesorientovanej psychoterapii, vznikol v roku 1995. Každoročne usporiada približne 4 semináre. Okrem desiatok víkendových seminárov prebehlo vzdelávanie jedenkrát aj formou uzavretého trojročného výcviku (informácie z webovej stránky vzdelávacieho inštitútu, zo dňa 14.9.2004).

Dlhodobým cieľom inštitútu je stať sa z medzinárodného pohľadu samostatným centrom a rovnocenným partnerom pre zahraničné centrá, ktoré školia v procesovej práci. Úzko spolupracujú s centrom v Anglicku. Inštitút plánuje organizovať dlhodobé výcviky v procesovej práci. Niektorí absolventi prvého a zatiaľ jediného uzavretého výcviku (zachyteného vo výskume) absolvovali aj medzinárodné skúšky fázy I, ktoré ich oprávňujú viesť odborné semináre. Viacerí z nich pokračujú vo svojom vzdelávaní vo fáze II pre pokročilých (ibid).

Z rozprávania absolventov (2004, spomínanie po 6-tich rokoch od ukončenia výcviku)
Organizácia a zvláštnosti výcviku

Vo výcviku boli štyria zahraniční lektori, ktorí nám poskytovali aj individuálnu cvičnú terapiu, aby sme procesovú prácu zažili na sebe. Výcvik bol veľmi otvorený, kreatívny, variabilný. Integruje veľa techník a umožňuje rozvoj práce s nimi. Väčšinou bol výcvik vedený v angličtine a napriek starosti s prekladom bol aj medzikultúrne zaujímavý. POP sa nezameriava len na psychoterapiu individuálnych klientov, ale aj na medzikultúrne vzťahy a často sa tieto problémy otvárali aj v zážitkovej časti. Metodickým špecifikom vo výcviku bola práca v strede skupiny, teda lektor pracoval s účastníkom ako terapeut s klientom. Súčasťou výcviku bolo veľa peer práce vo dvojiciach, trojiciach. Napriek vysokému počtu ľudí v skupine (asi 40) bolo dianie veľmi intenzívne vďaka množstvu vnútornej práce (innerwork), párových cvičení a skupinových procesov. Dynamika bola živá. Zároveň sa tam stretlo veľa rôznych typov ľudí a dalo sa dobre sledovať, kto sa posúva, čo sa deje. Výcvik je dôkazom, že je možné udržať si vo veľkej skupine intimitu. Prežívali sme aj ťažké konfrontácie v rámci skupiny, ale nebol problém intímne sa stiahnuť a prežiť si to v malej skupine. Bol to iný druh komunitnej práce, intenzívny pre každého, nielen pre aktérov demonštrácie terapie v strede skupiny.

Motivácia záujemcov o výcvik

Nebol robený klasický výber, otvoreniu výcviku predchádzala séria otvorených víkendových seminárov a worldwork - veľká medzinárodná akcia. Zúčastnila sa ho drvivá väčšina budúcich frekventantov výcviku. Oslovili nás veľmi nekonformné spôsoby práce, veľmi malá hierarchizácia medzi lektormi a účastníkmi, alternatívna filozofia tohto málo štrukturovaného smeru. Niektorí boli možno očarení šamanizmom, iní nielen psychoterapeutickou prácou, ale aj prácou na sociálnych, medzikultúrnych, menšinových problémoch. Nie je daný postup práce v konkrétnych situáciách, je tam veľa možností, čo môže byť zdrojom neistoty. Zrejme bola u nás vyššia tolerancia k neistote. Možno prístup frustroval a zároveň priťahoval, strhol ľudí, ktorí sa chceli naučiť techniky, metódy. POP netradične, flexibilne, otvorene, tvorivo a pestro pristupuje ku konfliktným alebo ťažkým témam.

Akí boli lektori

Cením si ozajstnosť kontaktu s nimi. Vnímal som ich ako naozajstných ľudí, nielen ako učiteľov. Vo vzťahoch boli veľmi osobne. Učitelia boli v kontakte so sebou, nebola to terapeutická maska alebo technika. Občas urobili prešľap, ale aj v tom boli ľudskí. Najviac si cením úprimnú, osobnú rovinu, čo bolo na druhej strane aj pascou. Mali sme totiž pocit istej výnimočnosti pre lektorov, lebo sa nám účastníkom venovali. Chválili nás, akí sme great. Lenže takých výnimočných sú tisíce po celom svete.
Občas lektori riešili svoje problémy aj v strede skupiny. Nerobili to v zákulisí, hoci niečo určite prebiehalo aj tam.

Z rozprávania lektora výcviku v POP

Učenie sa vo výcviku

V POP rozlišujeme medzi skills a metaskills, teda schopnosťami a postojom. Schopnosti sú niečo ako terapeutická technika a tam sa treba naučiť pozorovať signály, čiže mať široké vnímanie na rozličných komunikačných rovinách, kanáloch. Frekventanti výcviku sa musia naučiť signály nielen vnímať, ale aj zrkadliť ich, zahrať, kreatívne skresliť a ďalej vyvíjať. Učia sa mať viac odvahy pre svoju kreativitu. Učia sa terapeutickému postoju, vnútornému postoju (napríklad humor, hlboká demokracia), byť otvorení pre všetky aspekty a strany systému alebo procesu a postoju, že čo sa deje, je správne a má to byť podporované.

Kvality lektorského tímu

Základnou podmienkou je schopnosť a ochota lektorov pracovať na vzťahu s ostatnými. Ak vzniknú trenice, nejasnosti, dominantnosť, nespokojnosť s vlastným alebo druhým štýlom, tak to má byť spracované tímom. Cenné je, ak lektori pochádzajú z rozličných kultúr, jednak z rozličných psychologických a psychoterapeutických škôl alebo náboženského prostredia, alebo z rozličných národnostných kultúr. Musia však mať zjednocujúcu myšlienku, paradigmu, štýl. Riešenie aktuálneho problému medzi lektormi priamo pred frekventantmi na skupine je podmienkou dobrého výcviku .