I-psychologia.sk

Staroba je konečná časová etapa života. Je to prirodzená etapa ontogenetickom vývoji človeka. Rovnako ako iné vývojové štádiá má aj staroba svoje znaky ktorými sa odlišuje od predchádzajúcich životných etáp. Štrukturálne a funkčné zmeny vznikajúce počas starnutia a počas staroby majú prevažne regresívny charakter a sú nezvratné. Dochádza k zmenám v somatickej, psychickej, sociálnej oblasti. Je dôležité poznať tieto zmeny aby sme vedeli sa adekvátne postarať o terminálne chorých starých ľudí.

Cieľom starostlivosti o smrteľne chorých starých ľudí je vo všeobecnosti zlepšiť kvalitu prežívania pri plnohodnotnom naplnení ich opodstatnených potrieb a prianí.

Špecifiká starostlivosti o terminálne chorých starých ľudí:

1. Biologická rovina terminálnej starostlivosti Biologická (telesná, somatická) rovina v terminálnej starostlivosti zahŕňa tri podstatné okruhy: liečba bolesti, symptomatická liečba ostatných telesných ťažkostí, ošetrovanie.

   Liečba bolesti – túto liečbu riadi lekár, ktorý ordinuje pacientovi analgetiká na zmiernenie bolesti. Ošetrujúca osoba poskytuje lekárovi informácie o charaktere a intenzite bolesti, o jej priebehu počas dňa, ako aj o reakciách pacienta na podané lieky.

   Symptomatická liečba ostatných telesných ťažkostí – úlohou tejto liečby je odstraňovať a zmierňovať mnohé nepríjemné prejavy (symptómy) choroby, ktoré ju sprevádzajú (napríklad horúčka, dehydratácia, zápcha, hnačka, svrbenie); lekár môže ordinovať potrebné liečebné opatrenia.

   Ošetrovanie – vlastná ošetrovateľská činnosť, zahŕňajúca príjem stravy u pacienta, respektíve kŕmenie, udržiavanie čistoty tela, bielizne (aj po vyprázdňovaní), úpravu postele, polohovanie (ako súčasť prevencie vzniku dekubitov), zabezpečenie dostatočného príjmu tekutín (ako súčasť prevencie dehydratácie), ochranu pred chladom či prílišným teplom, pravidelné vetranie (dostatok čerstvého vzduchu), mobilizáciu pacienta, aplikáciu a výmenu pomôcok používaných pacientom. Ošetrujúca osoba pritom rešpektuje právo pacienta na intimitu a súkromie (použitím závesu, španielskej steny, vykázaním nepovolaných osôb z miestnosti).

   Túto starostlivosť môže vykonávať rodina , alebo agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti to ak je terminálne chorý pacient v domácej starostlivosti , alebo sa táto starostlivosť poskytuje v ústavných zariadeniach.

2. Psychologická rovina terminálnej starostlivosti Pojmom starostlivosť na psychologickej úrovni v terminálnom štádiu života pacienta sa rozumie uskutočňovanie psychoterapie zomierajúceho, takzvanej tanatopsychoterapie, ktorá si vytyčuje nasledujúce ciele:

   • zvládnutie ťažkostí, ktoré vyplývajú z realizácie somatickej liečby (príkladom sú dôsledky pri použití chemoterapie, rádioterapie a iných liečebných postupov)
   • psychologické zvládnutie bolesti
   • pomoc pri vyrovnávaní sa s faktom choroby a akceptovaní vlastného zomierania a smrti
   • pomoc chorému na čo najlepšie využitie zostávajúceho času k naplneniu, sebarealizácii, osobnostnému vyzretiu
   • pomoc zomierajúcemu pri hľadaní a nachádzaní zmyslu života a smrti, duchovného naplnenia.

   Na dosiahnutie týchto cieľov tanatopsychoterapia využíva nasledujúce prostriedky: terapeutický vzťah a neverbálnu komunikáciu. Terapeutický vzťah – vzniká medzi lekárom a pacientom a medzi sestrou/ošetrujúcou osobou a pacientom. Vytvára sa hneď pri prvom vzájomnom kontakte a jeho kvalita závisí od schopnosti empatie lekára a sestry. Nesprávne zvládnutý vzťah z ich strany môže pacienta psychicky traumatizovať alebo viesť k jeho prílišnej závislosti od zdravotníka (takzvaná afiliácia). Neverbálna komunikácia – táto forma komunikácie sprostredkúva informácie mimoslovnými prostriedkami.Znamená, že na pacienta vplývame nielen tým, čo mu hovoríme, ale aj tým, ako mu to hovoríme, ako sa na neho pozeráme, ako gestikulujeme, či sa ho dotýkame a podobne.

   Psychologickú starostlivosť zabezpečuje špeciálne vyškolený personál v ústavnom zariadení , alebo za pacientom dochádza do domácej starostlivosti.

3. Sociálna rovina terminálnej starostlivosti Sociálna rovina terminálnej starostlivosti zahŕňa spoluprácu ošetrujúceho personálu so zomierajúcim a s jeho rodinou a priateľmi. Ak si to príbuzní želajú, treba im umožniť účasť na terminálnej starostlivosti a prípadne ich usmerniť, poradiť, čo konkrétne môžu urobiť pre svojho blízkeho (vrátane poskytnutia pomoci pri riešení praktických problémov, či duševnej podpory). Ak je chorý členom náboženského spoločenstva a má záujem o pastorálnu starostlivosť, je potrebné umožniť prístup a kontakt duchovným či iným osobám z tohto spoločenstva.

   Spolupráca s rodinou a známymi predpokladá organizačne riešiť prácu na oddelení tak, aby nevznikali prevádzkové problémy a nedorozumenia. Zabezpečenie týchto kontaktov zomierajúceho s rodinou a s ľuďmi, ktorých má rád, je veľmi dôležité, lebo formou rozlúčky s nimi sa môže ľahšie vyrovnať so svojim odchodom.

4. Etické zásady v terminálnej starostlivosti Zdravotnícky pracovník, prípadne člen rodiny, ktorý sa chce starať o zomierajúceho, musí vedieť zaujať postoj k sebe samému. Ak svoje city sám pred sebou skrýva, alebo ich úmyselne zapiera, nebude citlivý ani k citom iného človeka. Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich však kladie nároky predovšetkým na citovú účasť a až potom na odborné znalosti. Je dôležité naučiť sa akceptovať vlastné pocity, i tie nepríjemné, hľadať odpovede na psychologické, ale aj na duchovné, náboženské otázky.

   Autentickosť – to je zásada, ktorá vyjadruje, že od ošetrujúcej osoby sa neočakáva skrývanie sa za profesionálne postoje a predstierané emócie, ale vystupovanie ako osoby so svojimi silnými a slabými stránkami a osobitosťami. Ak pociťuje pri ošetrovaní hnev, súcit, úzkosť, či sympatiu, nesmie ich ignorovať, ale naučiť sa s nimi zaobchádzať a neprenášať ich ďalej bez kontroly, čo teda znamená, že s chorým hovorí aj o svojich pocitoch neistoty a úzkosti, čím ho povzbudí, aby sa odhodlal hovoriť aj on sám o svojich obavách, starostiach a potrebách.

   Úprimnosť – znamená to pacientovi vždy hovoriť pravdu a neklamať ho, aj keby to bola neúplná pravda. V prípade, že si pacient žiada informácie, ktoré ošetrujúca osoba nie je kompetentná poskytnúť, tlmočí jeho otázky lekárovi, pričom pacientovi vysvetlí, že mu na ne môže odpovedať iba lekár.

   Akceptácia pacienta takého, aký je – znamená to zrieknuť sa akéhokoľvek poučovania a hodnotenia pacienta, tolerovať jeho prežívanie a reakcie (aj tie negatívne), čo kladie vysoké nároky na sebadisciplínu.

   Trpezlivý, úctivý a láskavý prístup – vyžaduje schopnosť trpezlivo počúvať pacienta a pokojne mu odpovedať.

   Ošetrovateľ musí zaobchádzať s pacientom ako s partnerom, ktorý má právo na rešpektovanie svojej individuality, osobnej autonómie a intimity. V prvom rade sa pacientovi má umožniť rozhodovanie o niektorých detailoch jeho každodenného života, napríklad čo si oblečie, čo bude mať na stolíku, čo bude jesť; teda nevoliť direktívny postup. V prípade, že nepochopí nejakú inštrukciu, je potrebné to znova vysvetliť, avšak bez akejkoľvek nervozity, podráždenosti, či dokonca kriku. Zlé zaobchádzanie a krik vystavujú najmä starších pacientov psychickému stresu, na ktorý môžu reagovať zmätenosťou a celkovým zhoršením ochorenia.

   Dôležitosť smrti by sme teda mohli vidieť v dôslednom a obetovanom ošetrovaní človeka, ktorý našu profesionálnu i laickú starostlivosť potrebuje. Je dôležité poskytnúť umierajúcemu človeku útechu, povzbudenie a pochopenie. Tým mu pomôžeme prejsť ťažkým posledným obdobím života.