I-psychologia.sk

Sloboda nepadá sama od seba z neba, ale vychádza z nezadanosti našej fyzickej existencie. Sme omnoho menej slobodnými, ako sa domnievame.

Formácia totožnosti je považovaná za ukončenú v šiestich rokoch, podľa psychoanalitických teórií, a podľa tých neurologických v troch. Približne v tom istom veku aj jezuiti považovali dieťa za "vychované". A tak sa pýtam: prečo je v našich životoch detstvo tak prevažujúce? Čím je užitočné ľudskému druhu, že o osude jednotlivca sa rozhoduje v takom predčasnom a v takom krátkom období jeho života? A nakoniec by som sa chcela opýtať: dá sa tento proces zvrátiť- môžeme sa, ako dospelí, oslobodiť od ťarchy nášho detstva?

Neberme ako jedinú pravdu pod slnkom psychoanalitické ani neurologické hypotézy, a ani teórie zformulované jezuitmi - aj keď to, že všetky dospeli v podstate k tým istým uzáverom im pripisuje istú vierhodnosť.

Príčinu treba hľadať vo fakte, že podľa viac ako dvetisícročnej tradície sa človek definuje ako "rozumnné zviera", pričom zvieraťom v skutočnosti nie je, keďže postráda základnú charakteristiku zvierat, ktorou je inštinkt. Táto teória je vyslovená už Platónom v Protagora, Tomášom Akvinským v stredoveku, v modernej dobe Kantom, Herderom a Nietzschem, a v dvadsiatom storočí Bergsonom, Helmuthom Plessnerom a Arnoldom Gehlenom. Príčina je jednoduchá: inštinkt je neelastickou odpoveďou na podnety, vedúcou k tomu, že kravu nezaujme ponúkaný kus mäsa, ale hŕba sena áno.

U človeka odpovede na podnety nie sú nemenne stanovené. Aj slávny sexuálny inštinkt je tak málo inštinktívnym, že odpoveďou na sexuálny podnet môže byť aj akákoľvek perverznosť (a u zvierat zdá sa, že nemôže), podobne ako sa dá zareagovaťzadaním si nesexuálneho cieľa, napríklad vytvorením umeleckého diela. Čo Freud pomenoval procesom sublimácie.

Z tohto istého dôvodu je človek považovaný za "slobodného", zatiaľ čo zvieratá nie. Jedná sa však o slobodu, ktorá nepadá sama od seba z neba, ale o nezadadosť našej biologickej prirodzenosti. Zviera hneď po narodení vie, čo má robiť, zatiaľ čo človek, nemajúc inštinkt, potrebuje prejsť dlhým výchovným procesom. Od narodenia si vytvára niečo ako mapy, mapy vedomostné a mapy emočné, ktorými kóduje svet a podľa ktorých v ňom žije a robí svoje rozhodnutia s istotou, čo je založená na progresívne zhromažďovaných informáciách a na citoch, ktoré v ňom tieto informácie vzbudzujú. Zdá sa, že formovanie týchto kognitívnych máp sa končí v období ranného detstva, a podľa nich sa potom prežívajú, chápu a cítia následovné skúsenosti.

Vašou otázkou je: dá sa tento v detstve vytvorený prístup k svetu, dajú sa tieto kognitívne mapy neskôr zmeniť? Pravdepodobne áno, aj keď asi nie radikálne, a čeliac aj pomerne veľkým ťažkostiam. Pretože takéto zmeny majú za následok zmeny našej totožnosti, pričom na stabilnosti a na trvanlivosti našej totožnosti je postavená schopnosť rozpoznať jednotlivca, a teda dôveryhodnosť našich spoločenských vzťahov.

Keď sa napríklad rozpráva o inej osobe, a reakciou je "to je preňho typické", alebo "to nemohol byť on, také niečo by nikdy neurobil" je jasné, že práve totožnosť (čiže spôsob, ktorým sa reaguje v jednotlivých situáciách, stanovený na základe kognitívnych máp, vytvorených v rannom detstve) je tým, podľa čoho rozpoznávame ľudí a dávame im v našich vzťahoch dôveru. Príliš veľký dôraz na koncept slobody vedie k odôvodnenému podozreniu, že keby totožnosť, prostredníctvom ktorej rozpoznávame iných, bola premenlivou, naše spoločenské vzťahy by boli vystavené riziku.

Čiže medzi totožnosťou a slobodou existuje ťažko riešiteľný konflikt. Vďaka malej premenlivosti kognitívnych a emočných máp vytvorených počas ranného detstva dôverujeme viac totožnosti človeka, ako jeho domnelej slobode meniť sa.

Je možné, že dôraz kladený na oslavu slobody jedinca slúži spoločnosti k tomu, aby mohla pripísať jedincovi zodpovednosť, čo je podmienkou k tomu, aby mohol byť potrestaný. Koniec koncov ak sudcovia berú na úvahu stav, pôvod a kultúru obvineného znamená to, že ho nepovažujú za celkom slobodného. Odkiaľ "poľahčujúce okolnosti".

Odpovedal Umberto Galimberti, filozof, psychoanalitik a univerzitný profesor.