Klasifikácia emócií a vyšších citov

Emocionalita je sám o sebe veľmi obšírny pojem. Zahŕňa široký okruh problémov, ktorými sa dnes zaoberajú nielen psychológovia, kriminalisti, medici, ale i neurovedy a rôzne príbuzné oblasti. Je veľmi dôležitá napr. pre dimenziu subjektívnej kvality života, preto je väčšina výskumov v oblasti emócií zameraná prevažne týmto smerom.

Všeobecne možno povedať, že štúdiom mozgu a emócií sa zaoberá afektívna neuroveda. Poukazuje pritom na dôležitý fakt, dôležitý pre psychológiu, že žiadny druh komplexného správania, akým sú napr. emócie sa nezakladá na jednej oblasti mozgu. Vyžaduje naopak interakciu medzi jeho rôznymi oblasťami. Jednoducho neexistuje jediné centrum pre emóciu. (Hodáčková, L., 2007).

Na základe toho vzniklo množstvo kritérií, podľa ktorých sa emócie dajú triediť. Veľa domácej i zahraničnej literatúry ponúka rôzne delenia. Sú autori, ktorí triedia city podľa toho, ako rýchlo vznikajú, akú majú silu a dĺžku trvania a na čo sú zamerané. Prevažná väčšina autorov sa aj napriek tomu venuje charakteristike vyšších, tzv. citov, no predpovšetkým sa venuje pozornosť emóciám, ktoré sú často označované ako tzv. nižššie city. Keďže prevažná časť literatúry uprednosťňuje takéto delenia, i ja sa vo svojej práci zameriam práve na klasifikáciu týchto dvoch tried citov.

Emócie sú jednou zo základných foriem prežívania vzťahu k predmetom a javom skutočnosti. Emočné zážitky sa spájajú s uspokojovaním potrieb, zatiaľ čo pre druhú časť definície, vhodnú pre emócie, pri uspokojovaní vyšších potrieb sa častejšie používa pojem city. Mnohí autori však používajú oba pojmy paralelne, bez tohto rozlíšenia. (Daniel, J. a kol., 2005).

Boroš a kol. (1999) rozumie emóciami, (alebo tzv. nižšími citmi) „najjednoduchší zážitok spojený s uspokojovaním, alebo neuspokojovaním primárnych (základných organických) potrieb.“

Naopak, city považuje za „najsubjektívnejší stav, ktorý v sebe neobsahuje vôľovú aktivitu.“ (Boroš, a kol., 1999).

Emócie

1.1. Základné znaky citov

Skôr, ako sa začnem venovať samotnej klasifikácii emócií, je dôležité, popísať ich hlavné znaky. Daniel (2005) považuje za najdôležitejšie tieto:

- Polaritu (protikladnosť) – spočíva v tom, že väčšinou sa vyskytujú medzi dvoma pólmi: radosť – žiaľ; láska – nenávisť; príjemný – nepríjemný a pod. Pre lepšiu ilustráciu sa niekedy hovorí aj o citovej škále, resp. o rozpätí, ktoré prechádza od jedného pólu - cez nultý bod - k druhému pólu.

- Ambivalencia (zmiešanosť) – znamená, že emócie sa častejšie vyskytujú v zmiešanej podobe, teda tak, že sa kombinujú príjemné a nepríjemné, radosť sa spája s náznakmi smútku a pod.

- Aktuálnosť – spočíva v tom, že ich nemožno reprodukovať tak, ako je to pri vnemoch, myslení a pod. Aj pri opakovanom citovom podnete tej istej kvality sa citové zážitky, vyvolané po určitom časovom odstupe, odlišujú.

- Časové trvanie – býva zvyčajne odlišné a závisí od druhu podnetu. Niektoré zážity trvajú niekoľko sekúnd, iné pretrvávajú celý život.

- Pod nákazlivosťou rozumieme to, že sa ľahko prenášajú z osoby na inú osobu a vytvárajú psychologickú klímu.

- Pri opakovaní emočného podnetu sa jeho účinky značne oslabujú, výnimočne sa môžu aj zvyšovať (napr. pri strachu). (podľa Daniel, 2005).

2.2. Triedenie emócií

V priebehu niekoľkých rokov vziklo množstvo rôzne formulovaných názorov na triedenie citov. Tak napr. Nákonečnému (2000) sa rozlišovanie emócií a citov, ako dvoch zážitkovo odlišných fenoménov javí umelo. Okrem neho však existuje rada ďalších psychológov, ktorí odlišujú emócie od samotných, vývojovo výšších – citov.

Napr. G. CH. Šingarov (1971, s. 5. In Nákonečný, 2000) chápe emócie, ako uvedomovanie si fyzických stavov organizmu, zatiaľ čo city, ako špecifický druh prežívania.

„Emócie, to sú psychofyziologické mechanizmy, pomocou ktorých sa na psychickej úrovni odrazu skutočnosti pod vplyvom vnútorných dejov mení vnútorné prostredie organizmu: - pojem emócie vyjadruje objektívne príznaky, zatiaľ čo pojem city, subjektívne prežívanie“. „City a emócie sa javia ako rozdielny stupeň vývoja emocionálnej formy odrazu skutočnosti, podobne ako abstraktne – logické poznanie predstavuje dva stupne, vo vývoji poznávacom obrazné formy odrazu skutočnosti.“ (Šingarov, 1971 in Nákonečný, 2000).

Toto poňatie je veľmi blízke vymedzeniu pochádazúcemu od Pavlova. Rozlišuje tri druhy emócií (2000):

• Thalamické, všeobecne nazývané podkôrovými emóciami,

• Nepodmienené reflexné kôrové emócie,

• Prvosignálne podmienené reflexné emócie, pričom city vyjadrujú druhosignálne podmienené reflexné emocionálne reakcie, či procesy podmienené spoločenským životom človeka a sprostredkované jeho poznaním. (Šingarov, 1971).

S problémom základných emócií, t. j. ich vrodených podnetov v prežívaní a chovaní vystúpil po prvý krát P. Eckman (1992, in Nákonečný, 2000). Zistil, že existuje univerzálny (transkulturálny) výraz štyroch nasledujúcich emócií: strachu, hnevu, smútku a radosti.

S prihliadnutím k časovým aspektom (aktuálne dané, očakávané) ponúka Nákonečný (2000) nasledujúcu klasifikáciu základných emócií, odrážajúcich najvýznamnejšie životné situácie:

Aktuálne daný vzťah Očakávaný vzťah

Podnet Reakcia Podnet Reakcia

Hrozba Strach Hrozba Obava

Prekážka Hnev Prekážka Starosť

Strata Smútok Strata Smútok

Zisk Radosť Zisk Nádej

Rovnako Linhart (1975) rozllíšil medzi citmi a emóciami. Uvádza, že:

City – tzv. vyššie spoločenské city, sú zložité emocionálne procesy a stavy, vznikajúce výhradne u človeka, pretože sú viazané na jeho spoločenskú činnosť, špecificky ľudské potreby, záujmy, hodnoty, postoje, vlastnosti osobnosti, t.j. tzv. vyššie psychické funkcie.

Emócie – naopak pod týmto pojmom rozumie nižšie city, ako procesy a stavy, ktoré môžeme pozorovať aj u vývojovo nižších živočíchov. Všeobecne sa uvádza, že sú vlastné živočíchom, i človeku. Ich charakteristickými rysmi je, že sú:

- Spojené s upokojovaním základných potrieb organizmu v procese vyrovnávania sa jedinca so životným prostredím,

- Vyvolávané okamžitou situáciou, sú záležitosťou bezprostredných vnútorných stavov organizmu, či aktualizovaných situačných stimulov; zmenou situácie, či vnútorného stavu organizmu sa okamžite stráca.

2.1. Nižšie city (emócie)

Ide o druh citov, charakteristických tak pre zvieratá, ako i pre ľudí.

Do tejto skupiny zaraďujeme afekty, nálady, vášne, strach a anxietu, hnev a zlosť, radosť a i.

Ekman (in Džuka, 2003) opísal sedem charakteristík emócií (ôsmu – univerzálny signál nemajú všetky emócie) , ktoré môžu pomôcť určiť podstatu emócie a podľa týchto atribútov ich klasifikovať:

• Automatický appraisal,

• Vzťah k predchádzajúcej udalosti,

• Výskyt u ostatných primátov,

• Rýchly začiatok,

• Krátke trvanie,

• Neúmyslený výskyt,

• Charakteristické fyziologické procesy.

Domnieva sa ďalej, že týchto sedem charakteristík možno evidovať v prípade 17 emócií: baviť sa (amusement), hnev, úcta (awe), pohŕdanie (contemp), pokoj/uspokojenie, odpor, rozpaky (embrrassment), vzrušenie (excitement), strach, vina, záujem, hrdosť na úspech, úľava/útecha, smútok, spokojnosť, zmyslová radosť a hanba. (in Džuka, 2003).

Aby sme emóciu považovali za emóciu, mala by mať všetky opísané charakteristiky.

2.1.1. Afekty

Pardel a Boroš (1975) riešia afetky nasledovne: Podľa nich, ide o búrlivé emocionálne vzplanutia a sú výrazom postoja k niečomu, smútok za niekým, strach z niekoho a pod. Afekty príznačne pôsobia na organizmus a to sa prejavuje nasledovne:

• Veľkými zmenami vegetatívnymi (človek zčervenie, zbledne, zvýši, alebo zníži sa sekrécia žliaz s vnútorným vylučovaním).

• Porušením dynamiky kôrových procesov (silne vzrušené ohniská v kôre tlmia ostatné, zúžené vedomie, znížená súdnosť, strach, strata sebaovládania).

• Prudkými motorickými reakciami, ktoré sú pod silným vplyvom fylogeneticky starších oblastí mozgu, najmä pod vplyvom nepodmienených reflexov a podkôrových ústredí mozgu (človek zatína päste, cerí zuby, búcha na stôl, útočí na druhú osobu, alebo ničí veci a pod. (podľa Pardel, Boroš, 1975).

Daniel (2005) hovorí ešte o tzv. patickom afekte, ktorý má priebeh v troch fázach. V prvej sa stráca schopnosť správne posúdiť situáciu, lebo obsah vedomia je znížený. V druhej afekt vrcholí. Dochádza k strate kontroly správania, prípadne strate vedomia a amnézií (strate pamäti). Tretia fáza sa vyznačuje apatiou a vyčerpanosťou.

2.1.2. Nálady

Nálada je veľmi dôležitý emocionálny stav, ktorý ovplyvňuje našu každodennú činnosť. Výrazne ovplyvňuje naše správanie, buď pozitívne, alebo negatívne.

Nálady sú akýmsi protipólom afektov, vznikajú náhle a trvajú krátko. Košč (1997) definuje nálady, ako stavy dlhšie trvajúceho, prakticky rovnako „zafarbeného“ emocionálneho prežívania. Rozlišuje medzi:

• Povznesenou, dobrou náladou,

• Skleslou náladou,

• Zlostnou náladou.

Pardel, Boroš (1975) ich podrobnejšie rozoberajú takto:

• Povznesená, až expanzívna nálada – prejavuje sa veselosťou, bujnosťou, zvýšeným sebavedomím, priebojnosťou, snahou konať, v extrémnych prípadoch neposednosťou, až neskrotnosťou, vystatovačníctvom a extrémnym smiechom,

• Skleslosť a depresivita – prejavuje sa všeobecnou skleslosťou, stratou sebadôvery, utiahnutosťou, celkovou pasivitou, postihnutý sa až stráni ľudí. Môže sa prejaviť melanchóliou, vo forme úzkosti, až paniky,

• Stiesnenosť a skľúčenosť – prejavuje sa bezradnosťou. Vyplýva z toho, že postihnutý nevie zvládnuť nejakú situáciu, či vonkajší problém, alebo nejaký vnútorný rozpor. Prejavuje sa silným nepríjemným zážitkom neschopnosti niečo sa naučiť, neschopnosti niečomu porozumieť, neschopnosti zvládnuť úlohu. Pardel a Boroš zdôrazňujú, že pri týchto stavoch chýba pocit strachu a že sa vyskytuje, ako sprievodný stav niektorých psychóz,

• Zlostná nálada – prejavuje sa zvýšeným sebavedomím, vzťahovačnosťou, podráždenosťou, urážlivosťou a útočňosťou. Je príznačná skôr pre starobu, ako pre mladší vek. (podľa pardel, Boroš, 1975).

V poslednej dobe sa stalo veľmi populárne meranie nálady. Jedna z prvých štúdií rozrobená Nowlisom a Nowlisovou (1956) mala ukázať, či drogy ako anfetamíny, barbituráty a antihistamíny majú vplyv na náladu v experimentoch, v ktorých mali ľudia navzájom spolupracovať. Mierna dávka troch druhov drog ovplyvňovala náladu a spávanie, avšak neboli to vplyvy jednoduché. Záviseli od nálady probanta predtým, než drogu zobral a od nálady prítomných osôb. V súčasnosti ako zdôrazňujú Nowlis a Nowlisová, je mnoho drog používaných na modifikáciu nálady.Napr. alkohol je náladu meniaca droga, pretože jej primárnym efektom je zúženie úzkosti. (in Džuka, 2003).

Z uvedeného vyplýva, že nálady sú relatívne dlhotrvajúce emotívne stavy a môžu byť zmenené spôsobmi, ktoré nesúvisia s hodnotením vonkajších udalostí.

2.1.3. Strach a úzkosť

Stres môže vyvolať všetko, čo robíme, spravidla vznikne vtedy, ak niečoho musíme zvládať priveľa a pridlho.

Strachom a úzkosťou sa intenzívne zaoberajú rôzne vedné disciplíny, okrem psychológie, je to napr. kriminológia, anatómia, psychiatria, či iné.

Jendým z najvýznamnejších vedcov, zaoberajúcim sa týmito dvoma kvalitami emocionálneho prežívania bol Linhart.

Definuje (1987) pojem strach a vypestovaný strach.

Strach – vzniká vplyvom narušenia vzťahu medzi človekom a jeho prostredím. Jeho základnými elementami sú nečakaná fyzická bolesť, strata rovnováhy, náhly zvuk neobvyklej intenzity. Na ne reaguje už šesťmesačné dieťa a tento druh strachu označuje ako „úľak“. Vyvolávajú podnety, ktoré sa veľmi rýchlo vynoria a vyžadujú okamžitú odpoveďovú reakciu....je to reakcia podobná stresu.

Vypestovaný strach – vzniká z javov, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre daného jedinca. Ide o strach osvojený v priebehu života, pretože človek sa naučil niečoho báť. (Linhart 1987).

Anxieta – je neurčitý, anticipovaný strach. Človek prežíva obavy z neurčitých, mnohokrát skôr z nedefinovateľných a eventuálne možných javov a dôsledkov. Úzosť sa síce prežíva ako druh strachu, ale môže obsahovať i elementy zlosti, krajného podráždenia, nepokoja, skľúčenosti a iných pocitov, ktoré jedinec nedokáže bližšie vysvetliť. (Linhart, 1987).

Ukázalo sa, že existuje stála pohotovosť reagovať strachom, čo je typické pre anxiozitu (úzkostlivosť) ako osobnostnú črtu. Spielberger zozlišuje anxietu ako osobnostnú črtu (trait anxiety) a anxietu, ako momentálny duševný stav (state anxiety). (in Daniel, 2005).

Podľa viacerých autorov (Kondáš, 1979) na anxietu a jej intenzitu vplýva 5 činiteľov:

• Silné, škodlivé podnety,

• Podnety prietorovo, alebo časovo asociované, so škodlivým podnetom,

• Podnety pripomínajúce pôvodné škodlivé stimuly na základe generalizácie,

• Opakované vystavenie strachovým situáciam,

• Sumácia podnetov, ktoré navodzujú strach.

Kern a kol. (1999) označujú strach ako najviac „obmedzujúcu emóciu“.

Strach precízne popísal H. Hesse takto: „Keby som mal pre všetky pocity a ich bolestnú rozpolčenosť nájsť jeden spoločný, základný pocit a ten pomenovať, nenašiel by som iné slovo,

ako strach. Bol to strach, strach a neistota, čo som cítil každú hodinu svojho narušeného detstva: srach z trestu, strach z vlastného svedomia, strach z každučkého pohnutia mojej duše, ktorú som pociťoval, ako zakázanú a zločinnú.“ (in Kern a kol. 1999).

Kolektív autrov (1999) ďalej popisuje modely vysvetľujúce strach:

• Biologické modely – keď hrozí riziko nebezpečenstva, nesmie sa živá bytosť spoľahnúť na to, že sa správny spôsob chovania naučila. V prírode je nepochybne výhodné v kritických situáciách použiť vrodený alarmujúci program, ktorý mobilizuje organizmus k najvyššej pripravenosti pre výkon a riadi automaticky dve možné záchranné akcie:

A. Slepo rozzúrený útok

B. Bezhlavý útek

Podobne popisuje túto situáciu i autor teórie stresu, Hans Selye nasledovne:

Podľa neho „Záťaž, strach, nadmerná námaha, (teda stres) vyvoláva všeobecne adaptačný syndróm, čiže určitú reakciu žliaz s vnútorným vylučovaním, zvyšuje sa tak všeobecná aktivačná úroveň organizmu, teda jeho pripravenosť reagovať.“

„Charakteristickou odpoveďou na záťaž je je reakcia „útek, alebo útok“ (z angl. fight or flight).(Košč, 1997).

• Psychoanalytické poňatie – práve psychoanalýza Sigmunda Freuda ponúka najznámejší model vysvetlenia. Berie do úvahy hlboké, nevedomé časti osobnosti človeka a jeho ranný vývoj. „Naše ego musí koordinovať nároky id, požiadavky reality a príkazy superega. Dosiahnuť súlad vyžaduje ale obeť a tak vznikajú konflikty, ktoré často zvládame len čiastočne.“

Psychoanalýza rozlišuje (nominálny) reálny strach, úzkosť z nárokov svedomia – zo Superega a pudovú úzkosť, zo sily vlastných vášní. Posledné dve menované psychoanalytici nachádzajú predovšetkým v prejavoch neurózy. (Kern a kol, 1999).

2.1.4. Vášne

Vášne možno definovať, ako mimoriadne silný, stály, hlboký vzťah, ktorý ovplyvňuje psychické funkcie a správanie človeka. Spája sa pri nej emočný a vôľový proces. Môže mať tak pozitívny (obohatenie osobnosti, podnecovanie k mimoriadnym výkonom), ako aj negatívny vplyv (kartárska, pijanská vášeň, hromadenie peňazí). Jedná sa o stav blízky fanatizmu, pod ktorým sa rozumie krajný stupeň oddanosti nejakej myšlienke, alebo veci. Vyúsťuje často do neznášanlivosti voči iným názorom a presvedčeniu, v neschoposť byť kritický voči sebe. (Daniel, 2005).

Kondáš (1977, in Czako) hovorí, že vášeň má vždy konkrétny obsah. Vzhľadom naň možno hovoriť o aj o spoločenskej hodnote vášne. Je určovaná spoločenskou hodnotou cieľa, ku ktorému vášeň smeruje a formou činnosti, ktorá vedie k jeho naplneniu. Ak na jednej strane môže vášeň obohacovať osobnosť, viesť človeka k vynikajúcim výsledkom, v iných prípadoch vášeň spolupôsobí skôr negatívne na vývin a rozvoj osobnosti človeka.

2.1.5. Hnev a zlosť

O tomto druhu emócií sa zmieňuje len malé množstvo autorov, i keď ide o „všetkým“ všeobecne známe stavy.

Podľa Daniela (2005) pri hneve dochádza v organizme k hlbokým zmenám, ktoré sa prejavujú napätím, vyúsťujúcim vo fyzickom, alebo psychiskom útoku. Ide o všeobecne známy stav, v ktorom nastáva zrýchlenie dýchania, frekvencie pulzu, zvyšuje sa činnosť žliaz s vnútornou sektréciou.

Zlosť sa prejavuje negatívnym postojom a správaním človeka voči svojmu okoliu. Zvášť aktuálne sú prejavy pri výchove detí a to tak v rodine, ako aj v škole. Pri často opakovaných stavoch hnevu a zlosti a najmä pri ich zvýšenej intenzite môže ísť aj o dešvné poruchy. (Daniel, 2005).

Odlišne chápe pojem zlosť Linhart (1987). Zlosť spája so strachom. Podľa neho tieto dva emočné faktory spolu súvisia, čo ich súčasne odlišuje od ostatných emócií. „Majú síce

mnohotvárny, avšak jednoznačný biologocký zmysel: odrážajú a signalizujú nebezpečenstvo, sú výrazom zložitej potreby sebazáchovy, ktorá vedie k prestavbe a mobilizácii síl organizmu na obranu...“

2.1.6. Radosť

Radosť je jednou z najprirodzenejších a najpríjemnejších emócií. Vyvoláva v nás pocit spokojnosti a preto sa snažíme zamerať svoju činnosť takým smerom, aby v nás dosiahnuté výsledky vyvolávali pocit šťastia a radosti.

Pardel a Boroš (1975) charakterizujú emocionálne vzťahy radosti ako vzťahy vznikajúce pri uspokojovaní telesných a duševných potrieb človeka. Podľa nich radosť môže všeobecne vyvolať:

• Dobrý telesný stav a uspokojovanie organických potrieb, napr. uspokojenie pri nasýtení, smäde a pod.,

• Uspokojovanie spoločenských potrieb, napr. pocit uplatnenia,

• Uspokojovanie individuálnych potrieb, napr. dostatok voľného času na svoje záujmy,

• V neskoršom období (najmä v období adolescencie) je dôležitým činiteľom uplatnenie sa v povolaní, uplatnenie túžby stýkať sa s druhým pohlavím (zábava, hry, priateľstvá).

Podobnú formuláciu ponúka napr. aj Daniel (2005). I podľa neho sa radosť prejavuje najmä spokojnosťou a uspokojovaním potrieb človeka. Dodáva, že práve tento emočný stav pozitívne ovplyvňuje všetky psychické funkcie, čo sa zvlášť prejavuje v učení a v pracovnej činnosti.

S takouto formúlaciu prišiel už Pardel, Boroš. Hovoria, že stavy radosti sa odrážajú nielen v telesnom stave, v dobrej činnosti všetkých orgánov no predovšetkým navodzujú optimálnu vzrušivosť kôry mozgových hemisfér, takže vcelku uľahčujú aj duševnú prácu. (Pardel, Boroš, 1975. s.256).

Hodáčová (2007) konštatuje, že pri pocitoch šťastia (aktivácia miesta v ľavej prefrontálnej časti mozgovej kôry) dochádza súčasne k útlmu centier negatívnych emócií, ku stimulácii

väčšieho množstva energie a súčasne k útlmu centier, kde sa tvoria ustarané myšlienky.

Pozitívne emócie tiež spôsobujú aktiváciu parasympatiku. Pôsobenie parasympatiku, označované ako „relaxačné reakcie“, zahŕňa celú triedu fyziologických zmien po celom tele, ktoré spolu navodzujú psychický stav kľudu a uspokojenia a podporujú spoluprácu. Naproti tomu hnev, stres, aktivujú sympatikus a pripravujú náš organizmus na boj, alebo útek. (Psychologie Dnes, 2007)

2.2. Vyššie city

Časť autorov, medzi inými i Linhart (1987) sa zhoduje v názore, že všetky tzv. vyššie city sa stávajú jedným z kľúčových kritérií spoločenského hodnotenia jedinca. Potom sa podľa nich posudzuje:

• Jeho dominujúca citová zameranosť,

• Hĺbka jeho spoločenských citov,

• Stálosť citov a ich trvalosť.

Linhart (1987) ďalej vysvetľuje, ako vznikajú vyššie city. Podľa neho sú spojené s uspokojovaním, či napätím špecificky ľudských, spoločensky determinovaných potrieb, záujmov a zameranosti. Tak organicky prestupujú všetky druhy činnosti človeka ako významný regulujúci činiteľ ľudského chovania pri prežívaní sebarealizácie v daných spoločenských podmienkach.

2.1.1. Estetické city

Všeobecne sa prijíma Aristotelov názor, že krásno je „jednota v mnohosti“. Materiál musí byť pestrý, ale vzájomne zladený, harmonický. (Daniel, 2005).

Zaujímavé poňatie ponúka Linhart . Uvádza (1987), že estetické city sú zložité emocionálne prejavy špecificky ľudského uspokojenia, či neuspokojenia, vyvolané pojatím krásy, či disharmónie vnímaných predmetov a javov prírodných, činov ľudí, alebo vzťahov medzi nimi, rôznych ľudských výtvorov (nielen literárnych, hudobných, či výtvarných, ale i predmetov

dennej potreby a pod.). Estetické city súvisia s celou sústavou vzťahov človeka ku skutočnosti (napr i s takými aspektami, ako je emocionálny účinok farieb, tvarov, spôsobu pohybu a i.) a sú s nimi späté kategórie krásna a škaredosti, ladnosti a odporu..(Linhart, 1987).

2.1.2. Intelektuálne city

O tejto kategórii je písané len veľmi málo, napriek tomu sa jej niekoľko autorov rozhodlo venovať pozornosť. Podľa Daniela (2005) tento druh citov sa vyskytuje pri rozumovej a myšlienkovej činnosti. Do tejto kategórie zaraďuje i proces tvorivosti, čo v praxi môže znamenať, že úspešnosť riešenia prináša radosť a vnútorné uspokojenie, ktoré sa dostvuje najmä po získaní nových poznatkov.

Napr. Nákonečný (2000) uvádza, že ich predmetom je hodnota pravdy, resp.i spravodlivosti, ako zvláštnych aspektov pravdy, preto právom základným intelektuálnym citom je pocit pravdy, resp. správnosti, i keď o niektorých pravdách bývajú ľudia presvedčení skôr emocionálne, ako rozumovo. Rovnako uvádza, že bývajú označované ako tzv. „logické city“ a okrem iných sem zaraďuje i údiv, objavovanie, či zvedavosť. (Nákonečný, M., 2000).

2.1.3. Etické city

Etické city podľa Pogádyho a Guensbergera (1987) sprevádzajú názory o ľudskej spoločnosti. Sú spojené s istými zásadami. Nevzťahujú sa na jednotlivé osoby, ale na skupiny a celú ľudskú spoločnosť. Môžu byť:

• Kladné – (morálka, etické normy, patriotizmus, altruizmus);

• Záporné – (nemravnosť, lajdáctvo, chábanie súcitu, nezodpovednosť, antisociálny postoj).

V súvislosti so záporom etických citov dvojica autorov vymedzuje pojmy:

• Emotívna degradácia – ide o pokles morálnej úrovne osobnosti a obyčajne sú postihnuté aj iné vyššie city, napr. sociálny cit. Pritom môže byť intelekt intaktný a prevažujú najmä

• základné fyzické potreby. Často nastáva úpadok osobnosti. Veľkú úlohu majú takisto výchovné vplyvy, prípadne pôsobenie okolia. Väčšinou sa stupňuje aj egoizmus.

• Emotívna depravácia – do poredia sa dostávajú poruchy etických citov ako následku odpadnutia morálnych zábran a stupňovanie pudového konania pri celkovom úpadku osobnosti. Stáva sa, že poruchy etických citov môžu byť niekedy aj izolované, napr. bezzásadovosť, alebo fanatický patriotizmus. Pozitívne osobitosti, ako prepiaty patriotizmus, alebo bigotný náboženský cit, rátame medzi charakterové črty. (podľa Pogády a Guensberger, 1987.)

Nákonečný (2000) v súvislosti s tým hovorí o určitej osobnej morálke , napr. i spoločensky nežiaducej: pojem amorálny znamená nedostatok morálnej etiky.

Pozoruhodný pokus o psychologickú analýzu osobnej morálky podal už sociolog E. Durkheim (1924) a L. Kohlberg (1955) vystihol tento pokus v nasledujúcich tézach:

• Morálka je v podstate vecou rešpektovania pevných pravidiel, nie však racionálnou kalkuláciou výhod a nevýhod v konkrétnych prípadoch,

• Morálka sa univerzálne javí, ako asociovaná s „trestajúcimi pocitmi“ , táto skutočnosť je nezlúčiteľná s predstavou, že morálne správne je určované vzťahom k dôsledkom jednania pre ľudské blaho.

• Od skupiny ku skupine existuje široká variácia konkrétnych kvalít pravidiel, ktoré vyvolávajú morálny rešpekt a pocit viny a povinnosti.

• Zatiaľ čo moderná západná spoločnosť odlišuje morálku od náboženstva sú v mnohých iných krajinách a kultúrach morálnymi pravidlami a postojmi tie, ktoré sa týkajú vťahov k božstvám, nie však k ľuďom a ktoré sa z tohoto dôvodu netočia okolo dôsledkov pre ľudské blaho. (in Nákonečný, 2000).

2.1.4. Sociálne city

Spoločneské city (sociálne) majú podľa Czaka (1982) svoj podklad v špecifických vzťahoch človeka k človeku, vybudovaných zásluhou rôznych foriem spolupráce, najmä v priebehu pracovnej činnosti. Patria k nim napr. city humanity, city solidarity, sympatie, lásky k človeku a i. Za zváštny druh citov považuje city osobnostné, ako sebaláska, citlivosť na urážku, pokarhanie, pochvala.

Daniel (2005) ich dokonca považuje za základ existencie človeka a celej spoločnosti. Podľa neho môžu vyvolávať tak kladné, ako aj záporné kvality prejavujúce sa v závisti, ohrozovaní, bázni, strachu. Sem možno zaradiť aj altruistické city, ktoré sa spájajú s potrebou pomôcť druhým ľuďom.

Altruizmus rôzni autori chápu paralelne s prosociálnych správaním.. Môže nadobúdať rôzne formy, v zásade sa pod ním však rozumie nezištná pomoc iným, ako napr:

• Darovanie,

• Sympatia a porozumenie,

• Ponuka k spolupráci,

• Podpora. (Výrost, Slaměník, 1997).

Daniel (2005) hovorí najmä o citoch lásky, ktorá má viaceré podoby. Najdôležitejšou je láska k blížnemu, láska altruistická. Inou podobou je láska medzi mužom a ženou, láska milenecká.

Boroš (et. Al., 1999) hovorí v nadväznosti na to o širokej a pestrej škále citového života. Rolišuje tieto základné druhy:

• Citové vzťahy medzi mužom a ženou – vyrastajú z biologického základu, ktorý chápeme ako pud zachovania rodu (druhu). U človeka sa tento biologický základ bohato transformuje do kultúrno – spoločenskej podoby;

• Vzťahy medzi rodičmi a deťmi – lišia sa od iných medziľudských vzťahov tým, že rodičia majú rozličné funkcie a rozdielny je aj ich biologický základ;

• Citové vzťahy k iným ľuďom – vyplývajú zo skutočnosti, že človek má takmer vrodenú potrebu nadviazať osobné zväzky a kontakty s ľuďmi. Citové vzťahy k iným ľuďom chápeme ako rozličné odtiene priateľstva a kamarátstva. Sú to vzťahy aspoň dvoch ľudí, vzťahy celkom dobrovoľné hocikedy zrušiteľné a prevažne determinované tým, aké hodnoty v sebe ľudia nachádzajú.

Czako (1982) definuje altruistické emócie ako silno spojené s potrebou pomoci, podpory a ochrany druhých ľudí. (napr. želanie prinášať druhým radosť a šťastie, nežnosť, dojatie, vernosť, sústrasť, žial).

Boroš (et. Al, 1999) vymedzuje altruistický vzťah, ako vzťah ktorý sa u človeka prejavuje v zmysle pre spoločné. V prežívaní citu vzájomnej blízkosti ľudí sa osud druhého človeka stáva významnou skutočnosťou. Ich „zhmotnenie“ vidíme v potrebe pomáhať iným, no aj v nežnosti, pozornosti, v súcítení, sústrasti a inak.

So spoločnenskými citmi úzko súvisia aj komunikatívne city, vznikajúce pri sociálnom styku. (Daniel, 2005).

Komunikatívne emócie síce vznikajú pri uspokojovaní potreby sociálneho kontaktu, no nie každú emóciu, ktorá pri takomto kontakte vzniká, považuje I. B. Bodonov (in Czako, 1982) za komunikatívnu. Priraďuje k nim sympatiu, náklonnosť, úctu, vďačnosť a ďalšie reakcie súvisiace s uspokojením alebo neuspokojením snahy po emocionálnej blízkosti (mať priateľa, spolucítiaceho spoločníka a pod. (Czako, M. 1982, s. 37).

2.1.5. Náboženské city

Náboženské city su veľmi špeccifickým druhom. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nám majú pomôcť pri hľadaní východísk zo zložitých životných situácií, často aj z nepríjemných

citov pokory, poníženia, či malosti. Poskytujú širokú paletu prežívania emocionálno – citových

udalostí, napr. pri náboženských meditáciách, pri ktorých podľa Daniela (2005) ťažisko zážitku zvonku je prenesené dovnútra človeka. Výsledkom je lepšie telesné i duševné zotavenie a pociťovanie blízkosti duchovnej sily.

Náboženstvo etickou hĺbkou a hľadaním spomínaných východísk poskytuje podľa Daniela (2005) bohaté citové zážitky vyúsťujúce do ideálneho riešenia existencie ľudského ja.

Najnovšie sa v rámci triedenia emócií vo vzťahu k potrebám okrem už spomínaných uvádzajú ešte:

• Glórické city (spojené so slávou, hrdosťou, povýšenectvom),

• Pugnické city (bojovnosť, športové zápolenie, prekonávanie nebezpečensvta, riskantné počínanie),

• Hedonistické city (pri uspokojovaní telesného alebo duševného komfortu (veselosť, slasť, rozkoš),

• Akvizitívne city (zberateľské) city (vznikajú pri hromadení vecí, patrí sem aj radosť vyplývajúca zo zberateľskej potreby). (in Daniel, 2005).

Záver

Z výskumov, pozorovaní, alej aj skúseností je zrejmé, že vytváranie úprimných, priateľských, pôsobivých, ale pritom otvorených, čistých a čestných medziľudských vzťahov môže byť pre jedného človeka otázka veľmi jednoduchá, pre iného veľmi zložitá.

Sú psychológovia, ktorí otvorene poukazujú na to, že pokiaľ ide o medziľudské vzťahy, vedecká psychológia sa musí veľa učiť z psychológie „zdravého rozumu“, že ten tzv. zdravý rozum je obrovskou zásobárňou vedomostí príve z oblasti medziľudských vzťahov. Je odrazom dlhodobých skúseností generácií a týka sa napr. takých otázok ako je je medziľudská vnímavosť, schopnosť vychádzať s ĺuďmi, sociálne zakotvenie, vyhýbanie sa antagonizmom medzi ľuďmi atď. (podľa Boroš a kol., 1999).

Na druhej strane stojíme pred otázku iných emócií – základných, spojených podľa viacerých autorov s uspokojovaním primárnych potrieb tak u ľudí, ako aj u vývojovo nižšších živočíchov. Preto je pre nás ľudí nesmierne dôležité naučiť sa rozlišovať medzi emóciámi a vyšími citmi - spoločenskými, a to i napriek skutočnosti, že sa navzájom nevylučujú.

Literatúra u autora.