Články - Moje impresie z psychodynamických dní

Na psychodynamické dni chodím rád. Vždy stretnem kolegov s ktorými sa poznám a máme si čo povedať. Často si veľa nestihneme povedať a pre bohatý program ostane iba pri pozdravoch. Takmer vždy ma v programe niečo zaujme. Páči sa mi aj to, že každý rok prednášky a workshopy ponúknu nejaké tematické zameranie, na budúci rok to má byť eros a sexualita v psychoterapii. Tento rok boli 9 dni dynamickej psychoterapie venované téme omyly a chyby v psychoterapii.

Oproti pôvodnému počtu prihlásených účastníkov sa pri prvej prednáške docenta Juráša vo veľkej sále hotela Senec tiesnilo o 20 – 30 ľudí viacej. To čo bolo vyslovené o kvalitách osobnosti psychodynamického psychoterapeuta sa bez skromnosti dá rozšíriť na profil psychoterapeuta ako takého. Juráš predniesol príspevok, už tradične plný odkazov na základné psychoanalytické texty viažuce sa k téme, tentoraz ho však obohatil o akýsi ľudský rozmer. Dotkli sa ma jeho úvahy o psychodynamike hlbinne orientovaného psychoterapeuta a tak, ako jeho text plynul, vyvstávali aj vo mne často osobné úvahy o tom, kto som/kým som v situáciách, keď pracujem ako psychoterapeut. Perličkou na záver bol popis situácie primárnej rodiny psychoterapeuta, ktorá vyvolávala nevedomé motivácie pomáhať.

Na Juráša nadviazala s osobnou výpoveďou Zlatka Bartíková, ktorá kauzisticky popisovala úskalia prvého kontaktu s klientom, a aj to na čo si dáva pozor, aby sa na týchto úskaliach nepošmykla. O rizikách vzťahu medzi klientom a terapeutom z pohľadu gestalt terapie hovorila Romana Krasulová. Gestalt, ako vlastne takmer každý smer, vynašiel svoj vlastný jazyk, v istom zmysle jednoduchší oproti klasickému jazyku psychoanalýzy. Príspevok konkrétne priblížil, čo sa deje, ak sa terapeut stáva v kontakte konfluentným, keď deflektuje, alebo retroflektuje... Skúsená terapeutka podnietila k úvahám aj negestaltistov. V podobnom duchu, iným jazykom (katatýmno imaginatívna psychoterapia akceptuje a využíva pojmy psychoanalýzy) hovorila Eva Dorota Uhrová. Mňa osobne zaujal jej postoj, že omylom nie je urobiť chybu, ale nereflektovať ju a nepoučiť sa z nej. Sám som si zažil jej supervízne hodiny a aj ony mi pomohli uvedomovať si tento fakt.

Igor Obuch prirovnal psychoterapeutické stretnutie k návšteve klienta doma, v jeho byte. V tejto metafore nachádzal paralely s témami rešpektu ku klientovi a k jeho vnútornému svetu, ale aj s témami dôvery a v istom zmysle aj sebaistoty terapeuta. Byť na návšteve znamená, že sme prijali pozvanie a že sme slobodní dávať, prijímať, hovoriť áno aj nie, na druhej strane to však neznamená, že klientovi prestavíme jeho „obývačku“ na náš vlastný obraz, podľa nášho vkusu.

Takmer všetky príspevky v sebe obsahovali kauzistické zlomky. Veľmi silnou výpoveďou ženy – terapeutky (Horňáková) bol kauzistický popis práce s traumou u pacientky, ktorá bola sexuálne zneužívaná. Ďalšími prednášajúcimi boli Boris Čech, ktorý hovoril o chybách terapeuta z pohľadu krátkodobej psychoanalytickej psychoterapie, Eva Janíková, ktorá sa so šarmom a nadhľadom zamyslela nad témou „Mladosť, pochabosť“ a kolegovia z Košíc – Heráková (s témou „Prečo sa klienti do mňa zamilovávajú?“) a Zeľo (s témou „Zdroje omylov v psychoterapii.“)

Záver prvého dňa ukončil prednáškou maďarský psychoanalytik Janos Harmatta z Budapešti, ktorý slovenských kolegov dobre pozná, keďže svojho času u nás viedol výcvik v psychoanalytickej psychoterapii. Žiaľ, celú prednášku som nemohol vypočuť, keďže som cestoval naspäť do Bratislavy, ale to čo som stihol ma zaujalo. Harmatta rozprával o nečakanej a radikálnej „reforme“ najväčšej psychiatrickej nemocnice v Budapešti, keďže štát sa rozhodol že ju nebude financovať. Pokúsil sa o popis toho čo sa v organizácii (v jeho vlastnej nemocnici) dialo a aké psychodynamické procesy v súvislosti existenčným ohrozením sa dali pozorovať u pacientov, terapeutického personálu a lekárov. Pripomenulo mi to teóriu psychodynamiky organizácie, s jej obrannými mechanizmami štiepenia, projekcií a introjektov, tak ako sme si ju s Ivanom Valkovičom zažili na vlastnej koži v Tavistocku. Zároveň mi to pripomenulo otázky v akej fáze identifikačných procesov s organizáciou sme my sami, ako nás naša organizácia vníma a akou jej súčasťou sa my vidíme, prípadne akú rolu v našej organizácii nevedome zohrávame.

Na druhý deň nás bolo menej. Program otvorila Jana Štúrová s osobným zamyslením sa nielen nad chybami, ale hlavne nad nádejou, ktorú psychoterapeutický proces prináša. Výstižná bola jej poznámka, že mnohí mladí kolegovia počas a po výcviku častokrát podceňujú svoje odborné vedomosti a zručnosti, sami sa cítia nedostatočne pripravení, pričom nie vždy je to pravda. Aj ja si uvedomujem, že nielen prílišná sebaistota, ale aj prílišná úzkosť terapeuta z chyby môže v sebe niesť riziko neúspechu psychoterapie. Po Jane Štúrovej vystúpil kolega Kozoň z Trnavy, ktorý popísal svoje skúsenosti s psychoterapeutickou prácou s týranými ženami. Moderátorom diskusií druhého dňa bol už spomínaný Ludovít Juráš, ktorý prevzal túto úlohu od šarmantného a vtipného glosátora prednášok prvého dňa Pavla Cernáka.

Samostatnou časťou programu druhého dňa psychodynamických dní bolo Kolokvium inštitútov Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, čím sa rozumel okrúhly stôl na tému Omyly a chyby v psychoterapii, ktorý moderoval Anton Heretík, spolu predsedom Slovenského inštitútu psychodynamickej psychoterapie Pavlom Cernákom. Až na popkárov, systemikov a adlerovcov sa ho zúčastnili všetky inštitúty a z pôvodného plánu prebrať päť tém sa stihli tri. Vyjadriť sa k téme – ako prichádza pacient do psychoterapie, ako sa utvára kontrakt, či sa pracuje s prenosovou a protiprenosovou dynamikou, prípadne ako sa konceptualizuje a hodnotí vhodnosť klienta do terapie, sa mali možnosť viacerí zástupcovia kognitívno-behaviorálneho prístupu, katatýmno-imaginatívnej psychoterapie, gestaltu, krátkodobej psychoanalytickej psychoterapie, koncentratívno-pohybovej terapie, psychodynamickej psychoterapie, rodinnej terapie podľa Satirovej, prístupu zameraného na človeka (PCA) a symbolicko-relaxačnej terapie. Je ťažké popísať diskusiu, ktorá bola zaujímavá. Ak by som mal trúfalo popísať svoj dojem, v kolokviu nezazneli hlasy, ktoré by radikálne zdôrazňovali odlišnosť vlastného prístupu od iných. Súčasný gestalt už nie je bum bum gestalt Fritza Perlsa a ani hlbinné smery už nie sú múzeom rigidných pravidiel. Všetky psychoterapeutické smery zdôraznili etiku a špecifickosť psychoterapeutického vzťahu napríklad tým, že sa prihlásili k vykaniu si s klientmi, alebo tým, že rešpektujú prenosovo – protiprenosovú dynamiku, aj keď s týmito fenoménmi nepracujú aktívne, alebo ich tak nenazývajú. Rogeriáni a satirovci namiesto pojmu protiprenos terapeuta radšej používajú pojem kongruencia terapeuta, alebo sebareflexia terapeutického vzťahu s klientom. Jazyk je odlišný, dynamika procesu, fokus, technika a metódy práce tiež, prekrývame sa však v základnom chápaní toho aký je cieľ psychoterapie, čo je autonómia klienta, čo znamená rešpekt a úcta v procese pomáhania.

Záverom niekoľko poznámok. Aj „starý lev“ a ostrieľaný terapeutický bard si prišiel na svoje. Nemyslím seba, ale profesora Kratochvíla, ktorý sa oboch dní zúčastnil a aktívne sa zapájal do diskusií po prednáškach, v kolokviu, aj počas coffee brejkov. Jeho vstupy boli milé a verné československej eklektickej tradícii. Okrem stretnutia skúsených terapeutov sú (a boli) psychodynamické dni vždy príležitosťou získať veľa pre mladých terapeutov a kolegov vo výcviku. No áno, na jednej strane ma mrzí, že chlapov v strednom a mladšom veku som mohol narátať na prste jednej ruky, malo to však aj výhodu istej výlučnosti. Hnevá ma, že ekonomické podmienky našich rezortov (zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci) nútia kolegov (aj niektoré kolegyne) migrovať za prácou do komercie, pretože v psychoterapii je dosť miesta aj práce pre lekárov, psychológov aj iných pomáhajúcich, pre mužov aj ženy, pre mladších aj starších. Aby som nekončil skepticky – 9 dni dynamickej psychoterapie boli inšpirujúce a všetkým kolegom odporúčam tie desiate.