yahoo.comTerapia hrou
„Terapia hrou je technika, pri ktorej sa hra, čiže detský prirodzený prostriedok vyjadrovania, využíva ako terapeutická metóda na pomoc deťom zvládať ich emocionálne stresy alebo traumy“ (Rye, 2005).
Terapia hrou je metóda využívaná na pomoc deťom vyjadriť ich pocity. Počas terapie hrou sa vytvára bezpečné, dôverné a starostlivé prostredie, ktoré dovoľuje dieťaťu slobodne hrať sa s minimálnymi obmedzeniami (len v záujme ochrany bezpečnosti dieťaťa alebo terapeuta) (Landreth, Bratton, 2000-1). Využíva hru a kreativitu dieťaťa, ktoré dávajú priestor impulzom, ktoré sú mimo jeho vedomia. Hra je v terapii hrou vnímaná ako prirodzený jazyk dieťaťa, ktorý mu umožňuje dať význam okolitému svetu prostredníctvom svojich činností a symbolickej komunikácie s dospelými. Hra dieťaťa je u detských terapeutov chápaná ako komunikačný kanál, s ktorým môžu pracovať (Landreth, 1991). Prirovnávajú ju k postaveniu slov u dospelého človeka, ktorý ich používa na vyjadrenie svojich pocitov a myšlienok. Dieťa sa vďaka nej cíti podporované, robí samostatné rozhodnutia a zvláda reálne životné situácie (Langmeier, Balcar, Špitz, 2000). Využíva svoje prirodzené schopnosti vyvíjať sa správnou cestou a celkovo napredovať vo vývine (Landreth, 1991). Dieťaťu je prostredníctvom terapie hrou venovaný špeciálny čas a pozornosť. V jej priebehu sa naučí osvojovať si stratégie zvládania rozličných životných situácií, s ktorými sa stretáva, ale ktoré nedokáže samé zmeniť. Dieťa sa učí sebakontrole, rešpektovať a akceptovať samého seba, ako aj robiť samostatné rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť. To mu ponúka šancu stať sa človekom, ktorý sa dokáže samostatne vyrovnať s problémami, s ktorými sa v živote stretne a celkovo získať oveľa pozitívnejší pohľad do budúcnosti.
Terapeut má možnosť vstupovať a zažívať svet dieťaťa a aktívne s ním zdieľať situácie, ktoré ho priviedli do terapie. Svoje pozorovania zo stretnutia dieťaťu buď spätne reflektuje a dáva mu dôležitú spätnú väzbu o pocitoch a prežívaní, ktoré dieťa zažíva alebo dieťa povzbudzuje k čo najväčšiemu slobodnému prejavu bez vlastných komentárov a interpretácií. Terapeutov prístup k dieťaťu v rámci terapie hrou je zväčša určený psychologickou teóriou, z ktorej daný terapeut vychádza.
Pre koho je TH určená?
Terapia hrou je určená pre deti i dospelých bez obmedzenia veku. Zatiaľ sa za najnižší vek, v ktorom môže byť terapia hrou pre dieťa užitočná, považuje tretí rok. Najvhodnejšia je pre deti vo veku 3 až 12 rokov (VanFleet, 2005).
Táto terapia sa preukázala ako vhodná metóda najmä v prípadoch akými sú (Rye, 2005; Landreth, Bratton, 2000-1):
- problémy prilnutia
- klamanie, záškoláctvo
- zneužívanie, týranie a zanedbávanie dieťaťa
- enuréza, enkompréza
- poruchy príjmu potravy
- poruchy spánku
- poruchy reči
- psychosomatické problémy
- nezrelé správanie
- neprimerané emocionálne odpovede
- mutizmus
- výbuchy zlosti, agresivita
- problémy s nadväzovaním vzťahov
- sebapoškodzovanie, týranie zvierat alebo malých detí
- sexuálne správanie
Tieto problémy môžu byť dôsledkom (Rye, 2005):
- neadekvátneho rodičovstva
- významnej straty blízkeho človeka v dôsledku smrti alebo rozvodu
- ťažkého úrazu alebo vážnej choroby
- fyzickej nedostatočnosti
- vývinového oneskorenia
- prítomnosti ťažko chorého člena rodiny
- zneužívania alebo týrania
- inej vedomej alebo skrytej, neuvedomovanej traumy
Prístupy a uplatňovanie TH
Existuje veľa rozdielnych psychologických teórií, ktoré formujú základný prístup terapeuta ku klientovi. Medzi základné patria: psychoanalytická, rogeriánska (na klienta zameraná), humanistická, behaviorálna, gestalt, jungovská, kognitívno-behaviorálna a eklektická teória. Uplatňovanie týchto jednotlivých prístupov sa týka aj terapie hrou. Jej praktizovanie jednotlivými detskými terapeutmi je závislé najmä od psychologického smeru, z ktorého vychádzajú a dodržiavania princípov, na ktorých je tento smer založený.
V rámci terapie hrou je nutné okrem toho rozlišovať dva základné druhy: direktívna a nedirektívna terapia hrou (Landreth, 1991). V nedirektívnej terapii hrou sa zodpovednosť a vedenie hry ponecháva na dieťa. Dané sú len limity, ktoré zabezpečujú ochranu dieťaťa a terapeuta. Direktívnu terapiu hrou vedie terapeut, viac sa zapája do hry dieťaťa a verbálne ju sprevádza, príp. interpretuje. Možná je aj kombinácia týchto dvoch prístupov.
Uvádzame na ukážku stručné popisy týchto terapií hrou:
Psychoanalytická terapia hrou (podľa Cangelosi, 1993; Landreth, 1991):
Psychoanalytická terapia bola rozvinutá Sigmundom Freudom v roku 1909, ktorý upozornil na možnosť využiť hru v terapeutickom procese vo svojej štúdii „malého Hansa“. Hru považoval za kľúčový prvok pre vývin silného ega u zdravého dieťaťa. Veril, že hra dovolí detskému egu prispôsobiť sa požiadavkám id aj superega. Jeho nasledovatelia, konkrétne Hermine Hug-Helmuthová, Melanie Kleinová a Anna Freudová, systematicky zahrnuli hru do svojho terapeutického prístupu k deťom. Dnes sa v psychoanalytickej detskej terapii hra využíva vo význame nadviazania kontaktu s dieťaťom, ďalej ako zdroj informácií alebo prostriedok pozorovania. Terapeut pritom vystupuje v role spoluúčastníka a pozorovateľa hry. Dovoľuje dieťaťu hrať sa, môže sa na hre zúčastniť, ale neskôr sa snaží hru posunúť do verbálnejšej interakcie. Keď sa podieľa na hre, je zodpovedný za pochopenie, integráciu a komunikáciu významu detskej hry, a to za účelom zvýšiť pochopenie konfliktu dieťaťom. To má podporiť jeho adaptáciu na situáciu, v ktorej sa nachádza. Hračky samotné zohrávajú v terapii dôležitú úlohu, pretože dovoľujú dieťaťu rozprávať metaforicky v prípade, keď nie je pripravené povedať priamo, čo ho trápi.
Jungovská terapia hrou (podľa Allan, Levin, 1993):
Už v roku 1909 Jung prezentoval prácu s názvom „Psychické konflikty v dieťati“, v ktorom popisoval terapeutickú prácu s dieťaťom. Jung považoval terapeuta za dôležitého, prisudzoval mu rolu facilitátora a uskutočňovateľa interakcie s dieťaťom, ale nie rolu vodcu tak, ako to robil ako Freud. Tvrdil, že detské psyché vie samo, kam má ísť a terapeut ho má len nasledovať.
Jungovská terapia hrou je náročná na terapeuta, od ktorého vyžaduje vytvorenie dôverného vzťahu s dieťaťom, využívanie citlivého prístupu a svojich zručností pri rozhovore s dieťaťom, ako aj absolvovanú dlhoročnú analýzu seba samého. Herňu chápe ako útočisko pred vonkajším svetom, kde dieťa môže vyjadriť, pochopiť a transformovať bolestné zážitky, pričom podnecuje svoje nové a zdravšie self.
Na klienta orientovaná (nedirektívna) terapia hrou (podľa Landreth, 1991, Langmeier, Balcar, Špitz, 2000):
Tento smer bol významne ovplyvnený Carlom Rogersom, zakladateľom na klienta orientovanej terapie. Základné pravidlá pre detskú nedirektívnu terapiu hrou formulovala Virginia Axlineová. Vzhľadom k tomu, že tieto princípy sú uplatňované v terapii hrou vo všeobecnosti dodnes (týka sa to aj filiálnej terapie), považujeme za dôležité uviesť ich v plnom znení (Langmeier, Balcar, Špitz, 2000, str. 261):
1. Terapeut nadväzuje s dieťaťom vrelý, blízky vzťah.2. Terapeut prijíma dieťa také, aké je.
3. Terapeut navodzuje vzťah dôvery, v ktorom dieťa uvoľnene vyjadruje všetky svoje pocity.
4. Terapeut prijíma vyjadrované pocity dieťaťa a vracia ich späť tak, že tým pomáha dieťaťu lepšie rozumieť svojmu správaniu.
5. Terapeut prejavuje presvedčenie, že dieťa je schopné riešiť svoje vlastné problémy samo. Zodpovednosť za rozhodovanie a za navodenie zmeny patrí každému dieťaťu.
6. Terapeut neriadi činnosť dieťaťa alebo rozhovor s ním. Dieťa vedie, terapeut nasleduje.
7. Terapeut neurýchľuje proces terapie, prijíma terapiu ako postupný proces.
8. Terapeut zavádza len tie obmedzenia, ktoré sú nezbytné k zakotveniu terapie v reálnom svete a ktoré pomáhajú dieťaťu uvedomiť si svoju zodpovednosť v terapeutickom vzťahu.
Tento prístup zdôrazňuje najmä sebarealizáciu a sebauvedomenie dieťaťa. Na prvom stretnutí je vytvorená priateľská, podporujúca a akceptujúca atmosféra, v ktorej sa pokračuje aj na ďalších stretnutiach. Terapeut predstavuje dieťaťu herňu ako špeciálne miesto, kde sa môže hrať s vecami spôsobom, akým chce. Zodpovednosť a riadenie hry je ponechané len na dieťati.