Články - I. KVALITA ŽIVOTA

(Úryvok z Diplomovej práce KVALITA ŽIVOTA U OSÔB SO SCHIZOFRÉNNYM OCHORENÍM, Katedra Psychológie Fakulty Humanistiky, Trnavská univerzita, 2002)

1. História konceptu kvalita života

V 60-tych a 70-tych rokoch začali sociológovia, filozofi a politici prejavovať záujem o koncept "kvality života" (KŽ) a "životnej úrovne". Ich záujem vyvolal predovšetkým fakt nepomeru distribúcie zdrojov a well-beingu (subjektívnej pohody) v spoločnosti, rovnako ako i problém nárastu populácie a ekonomických problémov v rozvojových krajinách. Výskum sociálnych indikátorov a životnej pohody, predovšetkým v oblasti kvality práce, rodinného života a voľnočasových aktivít, bol podnietený i vznikom sociálneho štátu (Erickson, 1974, in: Katschnig, 1997). Jedným z dôvodov nárastu záujmu o KŽ v medicíne - s dôrazom na jej subjektívne vnímanie pacientom - bola v 60-tych, 70-tych rokoch vzrastajúca nespokojnosť pacientov s liečbou.

2. Vymedzenie pojmu kvalita života a s ňou súvisiacich pojmov subjektívna pohoda a spokojnosť

Multidimenzionálna koncepcia KŽ zahŕňa pohodu (well-being) a spokojnosť (satisfaction) v rozličných oblastiach života, fungovanie v sociálnych rolách a vonkajšie životné podmienky (životná úroveň, sociálna opora). Hoci kvalita života môže byť uspokojivá v jednej oblasti, v iných oblastiach môže byť nedostačujúca. Komponenty kvality života sa menia v čase. Subjektívna pohoda, ktorá je silne závislá na aktuálnom emočnom stave, môže rýchlo fluktuovať. Fungovanie v sociálnych rolách sa môže zhoršiť tiež rýchlo, ale obvykle to trvá istý čas. Vonkajšie životné podmienky sa menia v mnohých prípadoch len pomaly (Katschnig, 1997).

Hlavnými zložkami väčšiny definícií KŽ sú pohoda a spokojnosť. Vzhľadom na nejednoznačnosť a neujasnenosť týchto pojmov a vzhľadom na ich časté vzájomné zamieňanie je potrebné bližšie ich špecifikovať a uviesť viaceré ich definície. V prípade existujúcich definícií subjektívnej pohody je kladený dôraz buď na emocionálny aspekt, buď na kognitívny aspekt, alebo je využívaná kombinácia oboch. Osobnosť je silným a stabilným determinantom subjektívnej pohody. Pohoda integruje cítenie a kognitívne akcentované hodnotenie, pričom cítenie sa vzťahuje na momentálne situácie a hodnotenie na minulé časové úseky (Ondrejka, Drímalová, Frank, 2000a). Cantril (1965; in: Džuka a Dalbert, 1997) ju definuje ako kognitívnu skúsenosť, ktorá súvisí s individuálnym porovnávaním toho, čo osoba percipuje v danej situácii, s tým, na čo ašpirovala a ďalej, že diskrepancia medzi percipovaným a ašpiráciou je vyjadrením miery satisfakcie-dissatisfakcie, pričom väčšia satisfakcia indikuje pocit subjektívnej pohody. Diener (1984; in: Džuka a Dalbert, 2000) predpokladá, že subjektívnu pohodu tvorí frekvencia pozitívneho a negatívneho afektu, intenzita afektu a spokojnosť so životom. Becker (1991; in: Džuka a Dalbert, 1997) vo svojom štruktúrnom modeli pohody považuje za východiskové pojmy pozitívne emócie a pozitívne nálady. Na základe kombinácie uvedených aspektov obsahuje jeho model štyri komponenty:

aktuálnu psychickú pohodu (je tvorená pozitívnymi emóciami, náladami a absenciou aktuálnych psychických problémov);
habituálnu psychickú pohodu (je reprezentovaná zriedkavým výskytom negatívnych emócií a nálad);
aktuálnu fyzickú pohodu (je tvorená aktuálnymi pozitívnymi telesnými pocitmi) a
habituálnu fyzickú pohodu (pozostáva z pretrvávajúcej absencie fyzických ťažkostí).

Kadlec (1991) definuje pohodu ako "trvalý pocit, že je človeku dobre, prežívanie pohody, šťastia a spokojnosti, pričom tieto subjektívne kritériá by mali byť vždy v súlade s objektívnymi kritériami."

V literatúre sa môžeme stretnúť s viacerými modelmi subjektívnej pohody. Schwarzer a Lepinová (1991; in: Džuka a Dalbert, 1997) navrhli kauzálny model vplyvu sociálnej opory na psychické zdravie s tým, že psychické zdravie vymedzujú ako komplex subjektívnej pohody a absencie emocionálnych ťažkostí. Carp a Carpová (1984; in: Džuka a Dalbert, 1997) vo svojom modeli pohody zohľadňujú premenné prostredia a osobnostné premenné. Pohodu definujú ako subjektívny úsudok o celkovej životnej spokojnosti, ktorá sa prejavuje do tej miery, do akej sa danej osobe darí uspokojovať existenciálne potreby (fyzické potreby a potreba bezpečia) a potreby vyššieho rádu (napr. spolupatričnosti, sebaaktualizácie). Životná spokojnosť je zároveň moderovaná šiestimi moderátormi: subjektívne percipovanou kontrolou, štýlom vyrovnávania sa (coping), postojmi k vlastnému zdraviu, sociálnymi opornými systémami, prostriedkami osoby udržiavať vlastný status a konkrétnymi životnými udalosťami. Centrom Csikszentmihályho koncepcie pohody (1988; in: Džuka a Dalbert, 1997) je flow-zážitok, pozitívny vysokoproduktívny stav vedomia. Tento stav je prítomný, ak medzi nárokmi situácie a vlastnými kapacitami tieto nároky zvládnuť je rovnováha. Negatívne prežívanie nastáva, ak sú nároky situácie vyššie, než sú kapacity osoby a naopak, ak osoba pri nízkych nárokoch aktivizuje svoje kapacity nadmerne.

Pre každý z vybraných modelov je charakteristická odlišná definícia pohody. Schwarzer a Lepinová neuvádzajú definíciu pohody, považujú ju za súčasť psychického zdravia; Carp a Carpová ju definujú ako životnú spokojnosť, ktorá je dosahovaná vďaka uspokojovaniu existenciálnych potrieb a potrieb vyššieho rádu a Csikszentmihály stotožňuje subjektívnu pohodu s tzv. flow-zážitkom ako dynamickým stavom vedomia naplneným radosťou a šťastím.

Spokojnosť je v rámci psychológie ľudských potrieb a v rámci teórie samoregulácie oblasť psychických javov, ktorú zaraďujeme do subjektívnej zážitkovej sféry človeka. Je to subjektívny zážitok, ktorý u človeka vzniká v súvislosti s objektívne jestvujúcimi potrebami, alebo podľa teórie samoregulácie ako odpoveď na autoregulačné pochody v organizme (Ďurič a kol., 1997). Podľa Koivumaa-Honkanen a kol. (2001) je spokojnosť jedným z indikátorov pohody, pričom slúži na hodnotenie života ako celku na základe súvisu medzi osobnými cieľmi a ich dosahovaním.

Lehman (1983; in: Katschnig, 1997), spolu s ďalšími autormi modelov KŽ, kladie vo svojom modele KŽ dôraz na subjektívnu pohodu a na stupeň miery spokojnosti ako spôsob hodnotenia miery vnímanej subjektívnej pohody. Môžeme sa teda spolu s Lehmanom spýtať: Je spokojnosť tou rozhodujúcou dimenziou, pomocou ktorej je možné zisťovať mieru pohody? Sú tieto dva koncepty ekvivalentami? Môžeme na základe úrovne spokojnosti pochopiť, ako ľudia dospievajú k posúdeniu kvality svojho života?

V súčasnosti nejestvuje jednotné stanovisko k obsahu pojmu KŽ a k spôsobu jej merania. KŽ je často definovaná v termínoch subjektívne vnímanej životnej spokojnosti, šťastia, sociálnych vzťahov, fyzického zdravia a psychickej pohody.

KŽ sa delí na objektívnu (predstavujú ju životné podmienky, ako príjem, typ bývania a miera sociálnych kontaktov) a subjektívnu (predstavuje ju subjektívne prežívanie týchto aspektov) (Corrigan a Buican, 1995).

KŽ ako multidimenzionálny pojem sa podľa Ondrejku, Drímalovej a Frankla (2000b) skladá z piatich základných oblastí, charakterizovaných subjektívnymi a objektívnymi parametrami:

psychický stav
fyzický stav
funkčný stav, ktorý umožňuje adaptáciu na fyzickú a psychickú záťaž
oblasť sociálnych vzťahov, definovaná komunikatívnosťou osoby a jej zaradením do širšieho spoločenského života
ekonomicko-finančná oblasť

Katschnig (1997) uvádza, že koncept KŽ obsahuje tri zastrešujúce dimenzie: a) čo je osoba schopná robiť (funkčný status), b)prístup k zdrojom a príležitostiam, pri ktorých môže osoba využiť svoje schopnosti na dosahovanie cieľov, c) pocit pohody. Prvé dve dimenzie sa zvyknú priraďovať k objektívnej a tretia dimenzia k subjektívnej KŽ. Pod spomínanými zastrešujúcimi dimenziami možno identifikovať isté životné aspekty, ako je zdravie, rodina, sociálne vzťahy, práca, finančný stav a bytové podmienky. Podľa Lehmanovho modelu KŽ (1983; in: Katschnig, 1997) je KŽ "subjektívnym predmetom, odzrkadľujúcim sa v pocite globálnej pohody." Zážitok globálnej pohody je výsledkom troch premenných: a)osobnostných charakteristík, b)objektívnej KŽ vzhľadom na životné podmienky a c)subjektívnej KŽ vzhľadom na tie isté životné podmienky.

Ferrans (1992; in: Becker, Diamond a Sainfort, 1993) definuje kvalitu života ako subjektívny pocit pohody, prameniaci zo spokojnosti alebo nespokojnosti v rámci životných oblastí dôležitých pre danú osobu.

V definíciách pojmu KŽ sa teda stretávame s dôrazom kladeným na spokojnosť. Podľa tohto ponímania žije kvalitne ten, kto je so svojím životom spokojný. Človek býva spokojný vtedy, keď sa mu darí dosahovať vopred stanovené ciele. Echteld (1999; in: Křivohlavý, 2001b) definuje uspokojenie ako dôsledok dlhodobej skúsenosti daného človeka s dosahovaním svojich životných cieľov. KŽ definuje ako "prežívanie životného uspokojenia a kladného emocionálneho afektu pri absencii negatívneho afektu". Tento interný prístup k problematike kvality života vychádza z fenomenologického ponímania psychológie. Rogers (1998; in: Křivohlavý, 2001b) vyjadruje názor, že "najlepším bodom, z ktorého je možné porozumieť správaniu človeka, je jeho vnútorný vzťahový rámec." Človek je v tomto ohľade chápaný ako aktívne bytie, hľadajúce zmysel vlastnej existencie. Hľadanie zmyslu života sa prejavuje práve v stavaní si plánov a cieľov a v snahe k týmto cieľom dospieť. Plány a ciele človeka sú koherentné, dávajú jeho životu zmysel. Keď sa človeku darí realizovať vlastné plány, je spokojný. Tak miera spokojnosti má úzky vzťah k osobnému chápaniu kvality života.