Články - Smútenie detí

Smútenie detí

Keď dieťa zažije stratu

Všetci sa snažíme uchrániť deti pred tragédiami života. Robíme to inštinktívne, možno tušíme, že deti nemajú rovnaké zdroje ako my, pomocou ktorých sa s ranami osudu vyrovnávajú. A naozaj, ich vnútorné zdroje sú iné. Možno si myslíme, že tomu nemôžu porozumieť. Ale situácia pre ne nie je o nič menej reálna alebo bolestivá. Ani o nič menej jasná.

Keď dieťa stratí niekoho blízkeho, často sa cíti osamotené. Nechceme o strate rozprávať, alebo sa dokonca tvárime, že sa nič nestalo. A tak dieťa, namiesto získania tak veľmi potrebnej opory v tejto etape, nadobudne presvedčenie, že na otváraní tejto témy je niečo nevhodné. Ako by sa ho to nemalo týkať. Ako by dospelosť bola podmienkou alebo kľúčom k porozumeniu toho, prečo niekto zomrel, prečo sa stala tragédia. Ako keby sme my dospelí tomu rozumeli.

Našou najlepšou a úprimnou snahou je ochrániť deti pred emocionálnou bolesťou, preto sa radšej tvárime, že sa nič nestalo. Pravdou ale je, že sa snažíme chrániť aj sami seba pred silnými emóciami, hnevom, zmätenosťou a smútkom nášho dieťaťa.

Možno sme sa vždy snažili pripraviť našim deťom svet, v ktorom sa dobrým ľuďom dejú dobré veci, aby sme ich motivovali byť dobrými. Alebo svet, v ktorom sa vždy napokon všetko dobre skončí (smutné rozprávky sme si radšej nečítali), a zrazu je tento koncept v momente zničený. Ako im máme vysvetliť, že neexistuje taká spravodlivosť? Že jedno jablko denne – náš obľúbený prostriedok ako ich donútiť zjesť niečo zdravé – ich pred lekárom a chorobou v skutočnosti neuchráni? Že ich mama alebo otec im sľúbili, že tu pre nich budú vždy, a zrazu tu nie sú. Že svet je plný trápenia a bolesti, ale pritom je stále miestom, kde môžeme prežívať krásne chvíle a nachádzať zmysluplné vzťahy.

Smrť neodstránime tým, že o nej nebudeme hovoriť. Skôr sa stane to, že naučíme aj dieťa predstierať, že sa nič nestalo a znížime tým jeho šance vyrovnať sa s ťažkosťami v budúcnosti.

Keď sa bavíme o smrti, všetci sa občas cítime tak trochu nekompetentní. Nechceme počuť otázky, na ktoré nemáme odpovede. Vždy predsa zodpovedáme na všetky otázky, ktoré nám naše deti kladú. Hoci si odpovede občas vymyslíme. Ale keď sa dieťa úprimne spýta na smrť, na to, prečo sa to stalo, cítime, že sami nemáme odpoveď. Nemáme smiešnu historku, ktorou to uhráme do stratena, a cítime tlak. Cítime, že v takej vážnej veci by sme si nemali vymýšľať, ale čo ak sami vlastne nevieme, ako to so smrťou je, prečo sa to stalo práve nám? Cítime zodpovednosť za odpovede, ktoré naše dieťa dostáva, keď vyrastá, za to, ako ho vedieme bludiskom tajomstiev života, a zrazu máme pocit, akoby sme nič nevedeli. Akoby sme sa sami potrebovali spýtať niekoho povolanejšieho.

Často si myslíme, že plakať pred deťmi je nevhodné. Potrebujeme byť silní, aby ony boli silné. Ale emócie sa nevzťahujú k „sile“ alebo „slabosti“ takýmto spôsobom. Potláčať ich nás nerobí silnými alebo slabými. Nepotláčame predsa smiech, aby sme ovládli svoje emócie a boli „silní“, tak prečo potláčať plač, keď je naň dôvod? Smrť je realitou života, rovnako ako emócie, ktoré ju sprevádzajú. Plakať pred naším dieťaťom nie je prejavom slabosti, ale naopak prejavom úprimnosti a odvahy ukázať samých seba pravdivo.

Čo dieťa potrebuje

Ako už bolo spomenuté, deti majú iné vnútorné zdroje, pomocou ktorých sa vyrovnávajú so stratou. Rozdiely závisia aj od ich veku a od toho odvodenej schopnosti pochopiť tému smrti, a od vzorcov správania, ktoré získali v rannom detstve v prostredí, v ktorom vyrastali. Deti potrebujú cítiť zármutok, aby ho mohli spracovať a posunúť sa ďalej. Nemôžu to obísť, ale vieme ich na tejto ceste sprevádzať.

- Deti ocenia úprimnosť v našich pocitoch a emóciách. Je to jedna z najdôležitejších schopností, ktorú môžeme odovzdať svojmu dieťaťu do ďalšieho života – aby dokázalo úprimne vnímať, vyjadriť a vyrovnať sa s vlastnými emóciami.

- Deti potrebujú hovoriť s niekým, komu dôverujú. Snažme sa, aby cítili, že sme im k dispozícii. Mali by sme dokázať prekonať naše vlastné nepohodlie a zmätenosť, aby deti vedeli, že sa nám môžu zveriť so svojimi pocitmi a že my spravíme to isté.

- Je dôležité deťom vysvetliť, čo sa stalo – netreba hovoriť príliš veľa faktov alebo čísel, ale potrebujeme povedať primeraným spôsobom, čo zapríčinilo smrť, aby dieťa nezostalo zmätené alebo vystrašené. Ak o tom hovoríme, môžeme dieťaťu pomôcť s obavami, o ktorých by sme sa inak nemuseli dozvedieť. Napríklad ak dieťaťu zomrel v nemocnici súrodenec, môže si zafixovať predstavu, že ísť do nemocnice znamená zomrieť. Alebo ak niekto zomrel v spánku, dieťa sa môže báť zaspať, aby nezomrelo tiež. Niekedy, keď zomrie jeden z rodičov, dieťa sa veľmi bojí, že môže zomrieť aj druhý rodič. Ak stratilo súrodenca, môže potrebovať uistenie, že ono nezomrie tiež. V takýchto situáciách potrebujeme dieťa vypočuť, vysvetliť a poskytnúť uistenie.

- Povedzme toľko, koľko toho naozaj vieme – nesnažme sa odpovedať za každú cenu, ak odpoveď nevieme alebo jej sami neveríme. Deti vycítia, že nie sme úprimní, a nebudú sa pýtať znova. Priznať, že nepoznáme odpoveď je lepšie ako snažiť sa byť za každú cenu automatom na odpovede. Deti by mali vedieť, že byť dospelým neznamená všetkému rozumieť.

- Mix silných emócií vrátane hnevu, smútku a zmätenosti je prirodzenou súčasťou procesu smútenia. Mali by sme deťom pomôcť nájsť vhodné spôsoby, ako tieto emócie vyjadriť, aby ich nenechávali vo svojom vnútri, kde môžu viesť k nebezpečným alebo škodlivým spôsobom správania.

- Strata zasiahla aj nás, preto je veľmi potrebné venovať si čas a starať sa o seba, ale môžeme sa pokúsiť nájsť každý deň zopár chvíľ, kedy dieťa vie, že sme pripravení počúvať ho, rozprávať sa a zdieľať.

- Rituály sú pre dieťa dôležité. Naše dieťa sa potrebuje rozlúčiť, možno napísať list, alebo pripraviť niečo pre osobu, ktorú stratilo. Najmä v prípade, ak sa nezúčastnilo pohrebu alebo nebolo prítomné, keď blízky zomrel.

Tí, ktorí stratili niekoho blízkeho vedia, že čas lieči, aj keď nikdy nie úplne. Strata blízkeho je otvorenou ranou na našej duši. Ale po nejakom čase sa rany menia na jazvy, a jazvy už ďalej neparalyzujú ani nebránia v pohybe a raste, i keď zostávajú navždy ako pripomienky toho, čo sa stalo. Byť oporou pre naše deti v čase, keď stratu zažívajú aj oni aj my, je veľmi náročné, ale je to veľký dar, ktorí nám všetkým môže pomôcť znášať život, ktorý sa na čas zdá byť neznesiteľný, ale ktorý môže napokon nájsť cestu pokračovať novým, zmysluplným smerom.

Mgr. Katarína Čakajdová