Autor príspevku: Hana Ščibranyová
Kontakt: satir.institute.sk
gmail.com
gmail.comDátum pridania: 15. 7. 2010
Zdrojová stránka: http://www.i-psychologia.sk/view-1595.php
Kto (ne)môže byť psychoterapeutom
Možnosť uchádzať sa o certifikát psychoterapeuta a o zápis do Zoznamu psychoterapeutov SR je u nás platnou legislatívou obmedzená na absolventov vysokoškolského štúdia medicíny, ošetrovateľstva, psychológie, liečebnej a špeciálnej pedagogiky, klinickej logopédie a sociálnej práce, ktorí prejdú viacročným akreditovaným psychoterapeutickým výcvikom a splnia náročné, presne stanovené požiadavky naprojektované a garantované Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou (SPS) (Ščibranyová 2010).
Proces tvorby požiadaviek na vzdelávanie frekventantov psychoterapeutických výcvikov a na kompetencie budúcich absolventov v certifikačnej príprave psychoterapeutov prebiehal na pôde SPS. Vznikal pri vzájomnej mnohoročnej kooperácii, diskusii a oponentúre predkladaných a vylepšovaných návrhov, integrujúcich spoločné úsilie zástupcov SPS a predstaviteľov rôznych psychoterapeutických prístupov na Slovensku. Je potešiteľné, že výsledné kritéria obsahujú spojenie tradičných i najnovších všeobecných požiadaviek, ktoré môže klient/pacient potrebovať od svojho psychoterapeuta nielen na Slovensku, ale v celoeurópskom kontexte - napr. aby psychoterapeut
- bol dostatočne pripravený na prácu s klientom/pacientom ako s človekom, ktorý trpí,
- bol zorientovaný v teórii psychoterapie a v príbuzných disciplínach,
- postupoval eticky v rozmanitých zložitých situáciách,
- používal primerané metódy na diagnostikovanie ťažkostí klienta/pacienta
- vyberal a viedol vhodné liečebné postupy,
- kontroloval a stabilizoval efekt terapie a pod.
Príprava zahrnuje aj špecifické nároky na vyzrievanie budúceho psychoterapeuta v samotnom výcvikovom skupinovom procese. Obsah každého psychoterapeutického výcviku je plne v kompetencii realizačných tímov lektorov, supervízorov alebo cvičných psychoterapeutov z jednotlivých vzdelávacích inštitútov, reprezentujúcich rozmanité psychoterapeutické prístupy:
• psychodynamický výcvik
• rogersovská psychoterapia
• procesorientovaná psychoterapia (POP)
• gestalt terapia
• koncentratívna pohybová terapia (KPT)
• kognitívne-behaviorálna terapia (KBT)
• model Virginie Satirovej (MVS)
• katatýmne-imaginatívna psychoterapia (KIP)
• relaxačná a symbolická terapia (RST)
Každý inštitút v súlade s hlavným projektom (vypracovaným SPS a akreditovaným MZd SR) a so svojou psychoterapeutickou školou predpisuje a napĺňa svoj vlastný sylabus štúdia v rámci zážitkového výcviku svojich frekventantov. Absolventi výcvikov sa ďalej prostredníctvom praxe na psychiatrických pracoviskách pripravujú aj na zvládanie náročnej psychopatologickej symptomatológie u svojich pacientov, svoju sebadôveru si zvyšujú aj aktívnou a supervidovanou psychoterapeutickou prácou so svojimi klientami/pacientami.
Zážitky na výcviku a prax s klientami/pacientami podnecujú rozmanité procesy učenia a podporujú nácvik žiaducich zručností pri osvojovaní si metodológie psychoterapeutickej práce. Sú však aj bohatým zdrojom na spúšťanie osobných implicitných spomienok a zážitkov, ktoré by mohli psychoterapeutovi stáť v ceste ako prekážky jeho terapeutickej práce, prenášať sa do procesu klienta/pacienta a miešať sa s ním. Preto jednou z dôležitých požiadaviek pri príprave i v praxi psychoterapeuta je pracovať na dokončovaní svojich vlastných roztvorených zážitkov a vnútorných procesov, ktoré súvisia s jeho osobným životom a históriou, aby mohol seba používať ako najdôležitejší, dostatočne citlivý, empatický a kompetentný nástroj, aby bol schopný sebareflexie a sebaregulácie a svoju kompetenciu využíval zodpovedne v prospech svojho klienta/pacienta.
Ako z predošlého vyplýva, proces prípravy svojimi kritériami vymedzuje priestor pre tých, ktorí sa chcú a môžu stať psychoterapeutmi a je výslednicou interakcie a spojenia procesov zastúpených v kandidátovi na psychoterapeuta, v lektorskom tíme a výcvikovej skupine, a procesov na strane klienta/pacienta, ktorý dodáva celému náročnému procesu prípravy zmysel.
Kritériá pre certifikovanie psychoterapeutov sú výsledkom dlhodobej celoeurópskej diskusie a snahy o čo najširší konsenzus odborníkov z psychoterapeutických spoločností a asociácií. Napriek tomu z prostredia niektorých našich vzdelávacích inštitútov a výcvikových komunít už dlhšiu dobu zaznievajú hlasy, stavajúce sa k podmienkam a normotvorným trendom certifikovania pracovnej činnosti „psychoterapia“ kriticky až opozične. Takéto postoje vyjadrovali napríklad organizátori a lektori jedného z PCA výcvikov, aj keď sa navonok podriadili (z ich pohľadu mocenským) požiadavkám a pravidlám SPS (Müllerová 2005).
Zdá sa, že pozície SPS a jej kritikov/odporcov sa ani po rokoch nezblížili. Svedčí o tom skutočnosť, že kritické výhrady a výzvy nedávno zazneli znova, v článkoch uverejnených na webovej stránke Inštitútu psychoterapie a socioterapie (IPS). Jeden z predstaviteľov IPS sa domnieva, že „obmedzenia, resp. požiadavky a kritériá pre zápis do zoznamu psychoterapeutov, ktoré kladú stavovské psychoterapeutické organizácie na lokálnej alebo aj európskej úrovni, sú prežitkom a viac vyjadrením mocenského postoja, než skutočného záujmu o klienta/pacienta a o dôveru v jeho liečivý potenciál“ (Dobšovič 2009). Radikálnejšia kritika súčasného nastavenia kritérií ide v argumentácii a vo svojich predstavách a návrhoch ešte o kus ďalej. Autorka článku „Prečo (ne)môžem byť terapeutom?“ napísala:
„... výcvik terapeutov v PCA ... je svojím spôsobom revolučný, pretože nabúrava doterajšie pravidlá. Jednak v tom, že sa ho môžu zúčastňovať aj ľudia, ktorí nevyštudovali ... odbory, s ktorými je podľa našej legislatívy dovolené ... vykonávať psychoterapiu ..., aj v tom, že jeho frekventanti zbúrali limitovanú, presným počtom hodín stanovenú hranicu trvania výcviku. ... Je hlúpe a krátkozraké zatvárať oči pred pravdou a tváriť sa, že každý psychológ, špeciálny pedagóg, sociálny pracovník či psychiater dokáže byť po absolvovaní terapeutického výcviku nápomocný druhým. ... dozrel čas znovu otvoriť diskusiu o tom, aké sú schopnosti a atribúty naozaj nápomocného terapeuta, ako ich zabezpečiť, hodnotiť, merať či kontrolovať, podľa čoho dovoľovať, či smie psychoterapiu vykonávať a kto by mal byť tým, kto povolenie udelí. Trúfneme si nechať to na zodpovednosti terapeuta?“ (Kmentová Skladanová 2009)
Uvedené postoje spochybňujú vytvorené pravidlá a uplatňované postupy: relativizujú význam požadovaného akademického vzdelania ako základného predpokladu pre výkon povolania „psychoterapeut“, kritizujú externé hodnotenie a preferujú a presadzujú sebahodnotenie, „mocenské“ rozhodovanie o náplni a rozsahu prípravy a o udeľovaní certifikátu psychoterapeuta chcú presunúť zo zákonom určenej zodpovednej autority na jednotlivca a na skupinu spoluúčastníkov výcviku.
Proces tvorby požiadaviek na vzdelávanie frekventantov psychoterapeutických výcvikov a na kompetencie budúcich absolventov v certifikačnej príprave psychoterapeutov prebiehal na pôde SPS. Vznikal pri vzájomnej mnohoročnej kooperácii, diskusii a oponentúre predkladaných a vylepšovaných návrhov, integrujúcich spoločné úsilie zástupcov SPS a predstaviteľov rôznych psychoterapeutických prístupov na Slovensku. Je potešiteľné, že výsledné kritéria obsahujú spojenie tradičných i najnovších všeobecných požiadaviek, ktoré môže klient/pacient potrebovať od svojho psychoterapeuta nielen na Slovensku, ale v celoeurópskom kontexte - napr. aby psychoterapeut
- bol dostatočne pripravený na prácu s klientom/pacientom ako s človekom, ktorý trpí,
- bol zorientovaný v teórii psychoterapie a v príbuzných disciplínach,
- postupoval eticky v rozmanitých zložitých situáciách,
- používal primerané metódy na diagnostikovanie ťažkostí klienta/pacienta
- vyberal a viedol vhodné liečebné postupy,
- kontroloval a stabilizoval efekt terapie a pod.
Príprava zahrnuje aj špecifické nároky na vyzrievanie budúceho psychoterapeuta v samotnom výcvikovom skupinovom procese. Obsah každého psychoterapeutického výcviku je plne v kompetencii realizačných tímov lektorov, supervízorov alebo cvičných psychoterapeutov z jednotlivých vzdelávacích inštitútov, reprezentujúcich rozmanité psychoterapeutické prístupy:
• psychodynamický výcvik
• rogersovská psychoterapia
• procesorientovaná psychoterapia (POP)
• gestalt terapia
• koncentratívna pohybová terapia (KPT)
• kognitívne-behaviorálna terapia (KBT)
• model Virginie Satirovej (MVS)
• katatýmne-imaginatívna psychoterapia (KIP)
• relaxačná a symbolická terapia (RST)
Každý inštitút v súlade s hlavným projektom (vypracovaným SPS a akreditovaným MZd SR) a so svojou psychoterapeutickou školou predpisuje a napĺňa svoj vlastný sylabus štúdia v rámci zážitkového výcviku svojich frekventantov. Absolventi výcvikov sa ďalej prostredníctvom praxe na psychiatrických pracoviskách pripravujú aj na zvládanie náročnej psychopatologickej symptomatológie u svojich pacientov, svoju sebadôveru si zvyšujú aj aktívnou a supervidovanou psychoterapeutickou prácou so svojimi klientami/pacientami.
Zážitky na výcviku a prax s klientami/pacientami podnecujú rozmanité procesy učenia a podporujú nácvik žiaducich zručností pri osvojovaní si metodológie psychoterapeutickej práce. Sú však aj bohatým zdrojom na spúšťanie osobných implicitných spomienok a zážitkov, ktoré by mohli psychoterapeutovi stáť v ceste ako prekážky jeho terapeutickej práce, prenášať sa do procesu klienta/pacienta a miešať sa s ním. Preto jednou z dôležitých požiadaviek pri príprave i v praxi psychoterapeuta je pracovať na dokončovaní svojich vlastných roztvorených zážitkov a vnútorných procesov, ktoré súvisia s jeho osobným životom a históriou, aby mohol seba používať ako najdôležitejší, dostatočne citlivý, empatický a kompetentný nástroj, aby bol schopný sebareflexie a sebaregulácie a svoju kompetenciu využíval zodpovedne v prospech svojho klienta/pacienta.
Ako z predošlého vyplýva, proces prípravy svojimi kritériami vymedzuje priestor pre tých, ktorí sa chcú a môžu stať psychoterapeutmi a je výslednicou interakcie a spojenia procesov zastúpených v kandidátovi na psychoterapeuta, v lektorskom tíme a výcvikovej skupine, a procesov na strane klienta/pacienta, ktorý dodáva celému náročnému procesu prípravy zmysel.
Kritériá pre certifikovanie psychoterapeutov sú výsledkom dlhodobej celoeurópskej diskusie a snahy o čo najširší konsenzus odborníkov z psychoterapeutických spoločností a asociácií. Napriek tomu z prostredia niektorých našich vzdelávacích inštitútov a výcvikových komunít už dlhšiu dobu zaznievajú hlasy, stavajúce sa k podmienkam a normotvorným trendom certifikovania pracovnej činnosti „psychoterapia“ kriticky až opozične. Takéto postoje vyjadrovali napríklad organizátori a lektori jedného z PCA výcvikov, aj keď sa navonok podriadili (z ich pohľadu mocenským) požiadavkám a pravidlám SPS (Müllerová 2005).
Zdá sa, že pozície SPS a jej kritikov/odporcov sa ani po rokoch nezblížili. Svedčí o tom skutočnosť, že kritické výhrady a výzvy nedávno zazneli znova, v článkoch uverejnených na webovej stránke Inštitútu psychoterapie a socioterapie (IPS). Jeden z predstaviteľov IPS sa domnieva, že „obmedzenia, resp. požiadavky a kritériá pre zápis do zoznamu psychoterapeutov, ktoré kladú stavovské psychoterapeutické organizácie na lokálnej alebo aj európskej úrovni, sú prežitkom a viac vyjadrením mocenského postoja, než skutočného záujmu o klienta/pacienta a o dôveru v jeho liečivý potenciál“ (Dobšovič 2009). Radikálnejšia kritika súčasného nastavenia kritérií ide v argumentácii a vo svojich predstavách a návrhoch ešte o kus ďalej. Autorka článku „Prečo (ne)môžem byť terapeutom?“ napísala:
„... výcvik terapeutov v PCA ... je svojím spôsobom revolučný, pretože nabúrava doterajšie pravidlá. Jednak v tom, že sa ho môžu zúčastňovať aj ľudia, ktorí nevyštudovali ... odbory, s ktorými je podľa našej legislatívy dovolené ... vykonávať psychoterapiu ..., aj v tom, že jeho frekventanti zbúrali limitovanú, presným počtom hodín stanovenú hranicu trvania výcviku. ... Je hlúpe a krátkozraké zatvárať oči pred pravdou a tváriť sa, že každý psychológ, špeciálny pedagóg, sociálny pracovník či psychiater dokáže byť po absolvovaní terapeutického výcviku nápomocný druhým. ... dozrel čas znovu otvoriť diskusiu o tom, aké sú schopnosti a atribúty naozaj nápomocného terapeuta, ako ich zabezpečiť, hodnotiť, merať či kontrolovať, podľa čoho dovoľovať, či smie psychoterapiu vykonávať a kto by mal byť tým, kto povolenie udelí. Trúfneme si nechať to na zodpovednosti terapeuta?“ (Kmentová Skladanová 2009)
Uvedené postoje spochybňujú vytvorené pravidlá a uplatňované postupy: relativizujú význam požadovaného akademického vzdelania ako základného predpokladu pre výkon povolania „psychoterapeut“, kritizujú externé hodnotenie a preferujú a presadzujú sebahodnotenie, „mocenské“ rozhodovanie o náplni a rozsahu prípravy a o udeľovaní certifikátu psychoterapeuta chcú presunúť zo zákonom určenej zodpovednej autority na jednotlivca a na skupinu spoluúčastníkov výcviku.
Dokončenie článku nájdete na http://www.satir-institute.sk/2010/07/hs-knbp.html.
Autorka:
Hana Ščibranyová,
lektorka v module systemickej psychoterapie V. Satirovej STAR-T,
predsedníčka Inštitútu Virginie Satirovej v SR, členka výboru SPS a delegát SPS v EAP
lektorka v module systemickej psychoterapie V. Satirovej STAR-T,
predsedníčka Inštitútu Virginie Satirovej v SR, členka výboru SPS a delegát SPS v EAP
.
.
.
Použité zdroje:
.
· Dobšovič Ľudovít (2009): Psychoterapia a socioterapia alebo podobnosti a odlišnosti na ceste k tomu istému cieľu. Inštitút psychoterapie a socioterapie.
· Kmentová Skladanová Lucia (2009): Prečo (ne)môžem byť terapeutom?. Inštitút psychoterapie a socioterapie.
· Müllerová Zuzana (2005): Kvalitatívna analýza efektov psychoterapeutických výcvikov . Dizertačná práca, FF UK Bratislava, katedra psychológie.
· Ščibranyová Hana (2010): Ako sa stať (európskym) psychoterapeutom. Inštitút Virginie Satirovej v SR.
.