Asi sa zbláznim ...
Možno je to dlhé ale prečítajte si to ...
Mám, alebo skôr si myslím že mám dobré, veľmy dobré kamarátky s ktorými sa poznám už veľmy dlho, neni to rok, ani 2roky ale su to 6 rokou a viac ... S mojou mamou sa nerozprávam, pretože mi povedala že mi nieje mama sama to vyhlásila že je to len napísané na papiery s ktorým si môže tak akurát vytrieť zadok! Myslím si že takto sa matka ku dcére nezachová, chápem že má nervy ale ja nechcem byť stále ten terč, ja mám právo sa brániť a ona nemá právo takto somnou zaobchádzať. Pohádali sme sa spolu, nerozprávam sa sňou, kôli tomu aká je ku mne aj ostatným, je proste úplne drzá, ako keby ja som za niečo mohla ale popritom vôbec nič som jej neurobila, ešte naopak sa snažím aby som bola dobrá. U nás doma s nami žije v jednej domácnosti aj môj otec, ktorý je s mojou mamou rozvedený. Aj ked sú rozvedený, tak stále sa o seba zaujmajú aj ked povedia že to nieje pravda. Doma prevládajú každodenné hádky už 3 roky ja na to už nemám nervy. Chodím do na strednú školu a vôbec sa mi nedá sústrediť na učivo v škole, domou ked prídem tak sa mi nedá sústrediť na učivo potom idem teda nepripravená do školy... Mne to hlavne vidieť na známkach, u nás doma je obdobie ked sa nehádajú a to obdobie trvá možno najviac 2-4 dni a potom sa to znova vráti do starých koľají. Určite to nieje dobré po tej psychyckej stránke, mám ešte dve mladšie sestry, ktoré chodia na základnú školu jedna má 7rokou a druhá 11rokou, myslím že určite to nanich dobre nevplíva, odvtedy majú problémy v škole taktiež s učením, so správaním doma. To spávanie doma sa týka hlavne tej staršej, to sa riešilo aj v škole a pani psychologička sama konštatovala že problém nieje v dieťati ale v rodičoch, že to je (odraz v inom znení) ich správania. Ked som jej porozprávala toto čo píšem aj sem a ešte som jej povedala aj to čo nechcem písať lebo je to na dlhé písanie, tak ostala s otvorenými ústami so slzami v očiach a povedala mi: No dieťa drahé ty to máš ale tažké doma,..... A dodala: Viem že je to neobvyklé ale v tomto prípade máš pravdu ty! Nevzdávaj sa, život ide dalej a bude aj krajší! ... Táto žena ale aj iný ľudia mi dodali odvahu na život, pretože som sa bála ako to bude dalej, ...., a teraz viem že oni sa už nezmenia, nikdy už nebudú taký ako predtým. Môj ciel je skončiť si školu a odísť daleko preč, kde by som ich už nevidela a nevedela o nich nič. Chcem na nich nemyslieť, pretože dosť mi naubližovali po tej psychyckej stránky, ja už doma radčej nejem nič, radčej budem hladná ale nedotknem sa jej jedla aby mi to vykrikovala. Hnusí sa mi už len ked o nej píšem. Ešte pred prázdninami som chcela utiecť sama, niekam daleko preč odnich, ale nevedela som kam... Plakala som ked ma moje kamarátky prehovárali aby som nešla len kôli nim, tak som ich počúvla. O týždnem na to som išla na prázdniny do CZ aj to by som nešla ale tá teta si pomňa prišla, zaplatila mi cestu,... To bolo premňa ako oslobodenie od všetkého, bolo mi tam strašne fajn, spoznala som nový život a nových ľudi, ktorý sú úplne s iným charakterom a rozumom a to sa mi páčilo, myslím že zo všetkými som si tam veľmy dobre rozumela. Stále skoro každý deň spomínam na ,,CZ,, chýba mi tá láska a pocit domova, tam som tú lásku mala a cítila som po prvý krát aký je to ten pocit domova. Cítim sa teraz ako dieťa, ktoré nemá domou, vôbec neviem aká je to tá rodičovská láska atd... Nechcem už viesť takýto život plný ničoho. Bývam v rodine, kde je to o ničom, myslím že v detskom domove je to to isté a možno ešte lepšie, nepočúvala by som už hádky mala by som kľud a navarené aj opraté by som mala 100% aj tam, takže nič by sa premňa nezmenilo, či som tu alebo by som bola tam. Je toho ešte oveľa viac no ja už nemám čas to vypisovať. Nič čo som napísala nieje vymyslené !!!
Ak mi niečo chcete k tomu napísať, čo mám robiť dalej ... prosím dajte mi vedieť čo najskôr.
Ďakujem .........................................................
Ľudia ktorý ma poznajú vedia aká som, ja neviem klamať a poviem pravdu vždy a každému do očí.
ANONYM-1995
